Šialená hrôza menom Auschwitz

Autor: Martin Droppa | 3.2.2017 o 14:14 | (upravené 5.2.2017 o 11:36) Karma článku: 11,29 | Prečítané:  3712x

K napísaniu tohto textu ma inšpiroval článok blogerky Zuzany Komendovej - presnejšie diskusia k nemu. Téma koncentračných táborov je stále aktuálna a dnes často prináša aj celkom jednoduché otázky, na ktoré treba odpovedať.

Na začiatok niekoľko na pohľad banálnych a samozrejmých informácií - predpokladám ale, že hlavne pre mladých čitateľov, ktorí sa v problematike takmer neorientujú, to môžu byť informácie nové aj zaujímavé. Predsa len, od konca druhej svetovej vojny a od oslobodenia nacistického koncentračného tábora Auschwitz už uplynulo viac ako sedemdesiat rokov - čo je v podstate približná dĺžka jedného ľudského života. Je preto prirodzené, že pamätníci tých zbesilých vojnových čias stále rýchlejšie vymierajú. Vymierajú aj tí, ktorým sa podarilo prežiť deportácie do koncentračných táborov - medzi nimi i do koncentračného tábora Auschwitz.

Budem používať pôvodné nemecké názvy Auschwitz I a Auschwitz II - Birkenau (namiesto poľského názvu Oświęcim alebo  slovenského Osvienčim /  resp. Oświęcim - Brzezinka alebo Osvienčim - Brezinka) - a to preto, lebo išlo o nemecké - nacistické koncentračné a vyhladzovacie tábory, postavené na území dobytého a okupovaného Poľska. Ide o dva komplexy táborov, ktoré ľahko vizuálne rozpoznáte hlavne vďaka ikonickým, symbolickým fotografiám; Auschwitz I bol koncentračný tábor zriadený v bývalých vojenských kasárňach, postavených z tehlových stavieb. Známa je jeho kovová brána s nápisom  Arbeit macht frei (Prácou k slobode alebo Práca oslobodzuje) vo vrchnej časti brány. Vstup do Auschwitz II - Birkenau je tvorený veľkou podlhovastou tehlovou budovou, ktorá má v strede bránu, pod ktorou vedú železničné koľajnice na rampu, kde dochádzalo k prvej selekcii - rozdeľovaniu do tábora deportovaného obyvateľstva z celej Európy a aj vojnových zajatcov, hlavne z východného frontu, teda zo Sovietskeho zväzu. Zatiaľ čo koncentračný tábor Auschwitz I dodnes stojí, tábor Auschwitz II - Birkenau, tvorený z veľkých prízemných drevených barakov, je z veľkej časti zlikvidovaný - na jeho mieste sú však dobre viditeľné a označené základy barakov a ako výkričníky k nebu sa týčiace komíny z chabých piecok, ktoré zďaleka v treskúcej zime nemohli vykúriť celý barak. Niektoré z barakov boli zrekonštruované, stoja a je možné ich navštíviť aj zvnútra. V tehlových stavbách tábora Auschwitz I je zriadené rozsiahle múzeum, podrobne mapujúce históriu tábora a to, čo sa v ňom dialo: predovšetkým mučenie, popravy väzňov (spočiatku hlavne strieľaním a obesením), neskôr splyňovaním väzňov s použitím veľmi jedovatého pesticídu s obsahom kyanovodíku, známeho ako Zyklon B (Cyklon B) a následnej likvidácii tiel v dvoch peciach krematória. Odhaduje sa, že v jedinej plynovej komore v tábore Auschwitz I bolo zavraždených vyše 60 000 väzňov - predovšetkým Židov a sovietskych vojnových zajatcov. Nebolo výnimkou, že do kremačných pecí boli hádzaní aj živí alebo umierajúci ľudia, hlavne deti.

Jedna z otázok, ktorá zaznela v diskusii pod článkom kolegyne blogerky, sa týkala tetovania väzňov. Áno, väzni v tábore boli označ(k)ovaní vytetovanými číslami - ale nedialo sa tak od samého začiatku "spustenia" koncentračného tábora "do prevádzky." Tábor Auschwitz I nacisti na prijímanie prvých väzňov pripravovali od polovice februára 1940 a prví väzni - vyše 700 poľských väzňov, z ktorých dvadsať bolo Židov - prišli do tábora v polovici júna 1940. S tetovaním sa začalo v roku 1943 a praktizovalo sa do roku 1944. Tetovaní boli všetci väzni, okrem nemeckých. Väzni ale boli označovaní aj rôznymi farebnými značkami na bielo - modrých pásikavých oblečeniach. Značky symbolizovali ich štatút či postavenie v tábore. Takto boli označovaní napríklad Židia, Rómovia, politickí väzni (predovšetkým komunisti), homosexuáli a pod. Mal som tú česť stretnúť sa s niektorými preživšími bývalými väzňami tábora Auschwitz a tie tetovania som videl. Treba si uvedomiť, že komplex koncentračného tábora Auschwitz bol predovšetkým a hlavne koncentračným táborom vyhladzovacím, teda likvidačným. Zámerom nacistov bolo, aby sa z koncentračných táborov nikto nevrátil živý. Tomu bola podriadená celá organizácia táborového "života" - presnejšie táborovej smrti. Už pri prvej selekcii na nákladnej rampe v Auschwitz II - Birkenau sa rozhodovalo o smrti alebo o dočasnom živote. Pri prvej selekcii väzňov hral veľkú úlohu ich vek a zdravotný stav. Na popravy do plynových komôr ako prví ihneď išli hlavne starí a chorí ľudia - teda tí, ktorí nemohli byť pre tábor a nacistov nijako "použteľní" hlavne na ťažké, otrocké práce. O neľudskosti táborového "života" svedčí napríklad aj taká "maličkosť," akou bolo ubytovávanie väzňov v drevených barakoch. Tí najsilnejší a najzdravší dostávali miesta na horných drevených pričniach. Ich výkaly a moč potom stekali na väzňov, ktorí boli pod nimi - na chorých, celkom vysilených, zomierajúcich... Prične boli v lepšom prípade "vystlané" hrsťou slamy, väzni spávali v tom istom oblečení v ktorom cez deň pracovali, len niektorí z nich mali k dispozícii tenkú, rozodranú deku, plnú vší, bĺch...

Podstatnú časť článku blogerky Zuzany Komendovej tvorila jej osobná reflexia toho, ako sa v koncentračnom tábore správali niektorí návštevníci. Napriek tomu, že ide o jej subjektívne dojmy, nemám dôvod neveriť jej. Keď sme boli v tábore Auschwitz I my, zvolili sme si individuálny vstup, neboli sme v žiadnej skupine ani so sprievodcom. V istom momente okolo nás prechádzala skupinka mladých ľudí snedej pleti (vyzerali ako napr. Španieli), hlučne sa smiali a na prvý pohľad ani neregistrovali kde sú. Toho, ktorý bol najbližšie, som rázne okríkol univerzálnym anglickým"shut up!" a vysvetlil som mu, že sa nachádzame na miestach, kde boli väznené a zabíjané státisíce ľudí. Mládež stíchla a viacerí z nich sa už len venovali svojim smartfónom a tabletom. Komplex koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz je skutočne pietnym a pamätným miestom kde prišli o život státisíce ľudí. Rozumný, vnímavý a citlivý človek si to uvedomuje a podľa toho sa v táboroch aj správa. Na to, aby predovšetkým precítil a potom aj vstrebal do vedomia celú tú šialenú hrôzu tábora Auschwitz nepotrebuje podrobné faktografické vedomosti, ani výklady unavených sprievodcov. Myslím si, že najvhodnejšie je prejsť si oba tábory osamote alebo v malej skupinke s priateľmi, známymi. To, čo v táboroch človek vidí, postačuje k tomu, aby pochopil alebo aspoň začal chápať. Všetko ale záleží od toho, ako je mentálne, empaticky nastavený, vnímavý, schopný prijať videné a napokon aj precítené. Postupne nájde súvislosti a prepojenia. Napríklad v pavilóne, ktorý je venovaný deportáciám Židov z vojnovej Slovenskej republiky. Netreba byť ani extra všímavý a "bystrý" a človek si všimne napríklad takú "maličkosť," ktorou sú reprodukcie dobových protižidovských tlačovín, plagátov a letákov. Náhle vám príde na um -"veď toto som už niekde celkom nedávno čítal, videl..." A potom človeku zrazu "docvakne" že presne to isté videl napríklad na facebookových profiloch členov parlamentnej strany Kotleba - Ľudová strana Naše Slovensko (ktoré precízne odhaľuje a dokumentuje bloger Denníka N Ján Benčík). Tie isté obrázky, tá istá rétorika... Veľmi smutné a veľmi desiace súčasne.

Otázka, ktorá len mierne rezonuje našou spoločnosťou, sa týka rezortným ministerstvom odporúčaných návštev koncentračných táborov, pamätných miest holokaustu a pod. pre žiakov stredných škôl a konzervatórií. Myslím si, že je to správne odporúčanie a treba ho napĺňať. Je správne nielen smerom k samotným žiakom, ale aj k ich pedagógom - často mladým ľuďom, ktorí s hrôzami druhej svetovej vojny nemajú veľa sprostredkovaných skúseností. Samozrejme, návštevám takýchto miest, medzi nimi aj nacistického koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz, by mala predchádzať určitá "predpríprava" žiakov zo strany zodpovedných pedagógov - aby všetci vedeli kam idú, čo ich tam čaká a čo sa od nich po návrate očakáva (napríklad napísanie tematických esejí, otvorené diskusie, reflexie videného a prežitého a pod.). Myslím si, že takáto poctivá pedagogická práca, spojená so "zážitkovým vyučovaním" by neviedla k tomu, že sa niekto bude v koncentračnom tábore nudiť. Skutočný záujem o danú tému sa totiž u žiakov dá prirodzene vzbudiť viacerými formami - napríklad tak, že žiaci v triedach prerozprávajú príbehy svojich starých rodičov alebo prarodičov z obdobia druhej svetovej vojny. Dokonca sa "trúfalo" domnievam, že dejepisná téma druhej svetovej vojny v našich stredoškolských osnovách je oveľa dôležitejšia ako napríklad matematika či fyzika alebo slovenčina - pretože vedomosti z dejepisu, z histórie formujú ľudské osobnosti, čo je napokon dôležitejšie pri budúcom formovaní spoločenského vedomia než nypríklad výpočty integrálov alebo poučky z fyziky či vetné rozbory.

Nemecký nacistický koncentračný a vyhladzovací tábor Auschwitz v južnom Poľsku.

Fotografie Martin Droppa

Na záver som si nechal pre mňa a podľa mňa ten ak nie najpodstatnejší tak určite podstatný dôvod, pre ktorý by mali nielen naši žiaci ale aj ostatní Slováci a Slovenky navštíviť koncentračný tábor Auschwitz. Je ním úzke prepojenie minulej a súčasnej histórie a dejín Slovenska, Slovákov, nášho národa. Pred vyše sedemdesiatimi rokmi sme (nielen - ale hlavne) do tábora Auschwitz dobrovoľne deportovali desaťtisíce našich spoluobčanov, ktorí sa ničím neprevinili, nikomu nič zlého nespravili - a predsa boli deportovaní na takmer istú smrť. Za tie deportácie sme dokonca aj zaplatili nacistickému Nemecku. Z tých deportovaných sa po vojne domov vrátila len malá, nepočetná hŕstka ľudí. Myslím si, že je našou morálnou povinnosťou aspoň raz v živote venovať týmto ľuďom deň - dva zo svojho času, navštíviť nejaký koncentračný tábor alebo pamätné miesto hrôz druhej svetovej vojny a zapáliť tam sviečku, položiť kyticu kvetov. A myslieť pri tom nielen na tie pre nás už v podstate bezmenné obete, ale aj na našu súčasnosť, ktorá v určitom svojom politickom a spoločenskom fragmente zas zdvíha vystretú pravicu k národno - socialistickému pozdravu alebo sa bez ostychu zdraví gardistickým a klérofašistickým pozdravom a extrémistickou rétorikou spred vyše sedemdesiatich rokov "oslovuje" kde koho môže.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Obec, kde sa nestrácajú eurofondy, stavia wellness centrum

Starosta Raslavíc Marek Rakoš dokázal za dva roky vybudovať 80 pracovných miest pre sociálne slabé skupiny.

DOMOV

Kaliňák prečkáva Plavčana v zahraničí, dosiaľ šlo o jeho hlavu

Minister vnútra je už dlhšie na dovolenke. Či by bol za odvolanie Plavčana, dosiaľ nepovedal.


Už ste čítali?