Šialená hrôza menom Auschwitz

Autor: Martin Droppa | 3.2.2017 o 14:14 | (upravené 5.2.2017 o 11:36) Karma článku: 11,29 | Prečítané:  3726x

K napísaniu tohto textu ma inšpiroval článok blogerky Zuzany Komendovej - presnejšie diskusia k nemu. Téma koncentračných táborov je stále aktuálna a dnes často prináša aj celkom jednoduché otázky, na ktoré treba odpovedať.

Na začiatok niekoľko na pohľad banálnych a samozrejmých informácií - predpokladám ale, že hlavne pre mladých čitateľov, ktorí sa v problematike takmer neorientujú, to môžu byť informácie nové aj zaujímavé. Predsa len, od konca druhej svetovej vojny a od oslobodenia nacistického koncentračného tábora Auschwitz už uplynulo viac ako sedemdesiat rokov - čo je v podstate približná dĺžka jedného ľudského života. Je preto prirodzené, že pamätníci tých zbesilých vojnových čias stále rýchlejšie vymierajú. Vymierajú aj tí, ktorým sa podarilo prežiť deportácie do koncentračných táborov - medzi nimi i do koncentračného tábora Auschwitz.

Budem používať pôvodné nemecké názvy Auschwitz I a Auschwitz II - Birkenau (namiesto poľského názvu Oświęcim alebo  slovenského Osvienčim /  resp. Oświęcim - Brzezinka alebo Osvienčim - Brezinka) - a to preto, lebo išlo o nemecké - nacistické koncentračné a vyhladzovacie tábory, postavené na území dobytého a okupovaného Poľska. Ide o dva komplexy táborov, ktoré ľahko vizuálne rozpoznáte hlavne vďaka ikonickým, symbolickým fotografiám; Auschwitz I bol koncentračný tábor zriadený v bývalých vojenských kasárňach, postavených z tehlových stavieb. Známa je jeho kovová brána s nápisom  Arbeit macht frei (Prácou k slobode alebo Práca oslobodzuje) vo vrchnej časti brány. Vstup do Auschwitz II - Birkenau je tvorený veľkou podlhovastou tehlovou budovou, ktorá má v strede bránu, pod ktorou vedú železničné koľajnice na rampu, kde dochádzalo k prvej selekcii - rozdeľovaniu do tábora deportovaného obyvateľstva z celej Európy a aj vojnových zajatcov, hlavne z východného frontu, teda zo Sovietskeho zväzu. Zatiaľ čo koncentračný tábor Auschwitz I dodnes stojí, tábor Auschwitz II - Birkenau, tvorený z veľkých prízemných drevených barakov, je z veľkej časti zlikvidovaný - na jeho mieste sú však dobre viditeľné a označené základy barakov a ako výkričníky k nebu sa týčiace komíny z chabých piecok, ktoré zďaleka v treskúcej zime nemohli vykúriť celý barak. Niektoré z barakov boli zrekonštruované, stoja a je možné ich navštíviť aj zvnútra. V tehlových stavbách tábora Auschwitz I je zriadené rozsiahle múzeum, podrobne mapujúce históriu tábora a to, čo sa v ňom dialo: predovšetkým mučenie, popravy väzňov (spočiatku hlavne strieľaním a obesením), neskôr splyňovaním väzňov s použitím veľmi jedovatého pesticídu s obsahom kyanovodíku, známeho ako Zyklon B (Cyklon B) a následnej likvidácii tiel v dvoch peciach krematória. Odhaduje sa, že v jedinej plynovej komore v tábore Auschwitz I bolo zavraždených vyše 60 000 väzňov - predovšetkým Židov a sovietskych vojnových zajatcov. Nebolo výnimkou, že do kremačných pecí boli hádzaní aj živí alebo umierajúci ľudia, hlavne deti.

Jedna z otázok, ktorá zaznela v diskusii pod článkom kolegyne blogerky, sa týkala tetovania väzňov. Áno, väzni v tábore boli označ(k)ovaní vytetovanými číslami - ale nedialo sa tak od samého začiatku "spustenia" koncentračného tábora "do prevádzky." Tábor Auschwitz I nacisti na prijímanie prvých väzňov pripravovali od polovice februára 1940 a prví väzni - vyše 700 poľských väzňov, z ktorých dvadsať bolo Židov - prišli do tábora v polovici júna 1940. S tetovaním sa začalo v roku 1943 a praktizovalo sa do roku 1944. Tetovaní boli všetci väzni, okrem nemeckých. Väzni ale boli označovaní aj rôznymi farebnými značkami na bielo - modrých pásikavých oblečeniach. Značky symbolizovali ich štatút či postavenie v tábore. Takto boli označovaní napríklad Židia, Rómovia, politickí väzni (predovšetkým komunisti), homosexuáli a pod. Mal som tú česť stretnúť sa s niektorými preživšími bývalými väzňami tábora Auschwitz a tie tetovania som videl. Treba si uvedomiť, že komplex koncentračného tábora Auschwitz bol predovšetkým a hlavne koncentračným táborom vyhladzovacím, teda likvidačným. Zámerom nacistov bolo, aby sa z koncentračných táborov nikto nevrátil živý. Tomu bola podriadená celá organizácia táborového "života" - presnejšie táborovej smrti. Už pri prvej selekcii na nákladnej rampe v Auschwitz II - Birkenau sa rozhodovalo o smrti alebo o dočasnom živote. Pri prvej selekcii väzňov hral veľkú úlohu ich vek a zdravotný stav. Na popravy do plynových komôr ako prví ihneď išli hlavne starí a chorí ľudia - teda tí, ktorí nemohli byť pre tábor a nacistov nijako "použteľní" hlavne na ťažké, otrocké práce. O neľudskosti táborového "života" svedčí napríklad aj taká "maličkosť," akou bolo ubytovávanie väzňov v drevených barakoch. Tí najsilnejší a najzdravší dostávali miesta na horných drevených pričniach. Ich výkaly a moč potom stekali na väzňov, ktorí boli pod nimi - na chorých, celkom vysilených, zomierajúcich... Prične boli v lepšom prípade "vystlané" hrsťou slamy, väzni spávali v tom istom oblečení v ktorom cez deň pracovali, len niektorí z nich mali k dispozícii tenkú, rozodranú deku, plnú vší, bĺch...

Podstatnú časť článku blogerky Zuzany Komendovej tvorila jej osobná reflexia toho, ako sa v koncentračnom tábore správali niektorí návštevníci. Napriek tomu, že ide o jej subjektívne dojmy, nemám dôvod neveriť jej. Keď sme boli v tábore Auschwitz I my, zvolili sme si individuálny vstup, neboli sme v žiadnej skupine ani so sprievodcom. V istom momente okolo nás prechádzala skupinka mladých ľudí snedej pleti (vyzerali ako napr. Španieli), hlučne sa smiali a na prvý pohľad ani neregistrovali kde sú. Toho, ktorý bol najbližšie, som rázne okríkol univerzálnym anglickým"shut up!" a vysvetlil som mu, že sa nachádzame na miestach, kde boli väznené a zabíjané státisíce ľudí. Mládež stíchla a viacerí z nich sa už len venovali svojim smartfónom a tabletom. Komplex koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz je skutočne pietnym a pamätným miestom kde prišli o život státisíce ľudí. Rozumný, vnímavý a citlivý človek si to uvedomuje a podľa toho sa v táboroch aj správa. Na to, aby predovšetkým precítil a potom aj vstrebal do vedomia celú tú šialenú hrôzu tábora Auschwitz nepotrebuje podrobné faktografické vedomosti, ani výklady unavených sprievodcov. Myslím si, že najvhodnejšie je prejsť si oba tábory osamote alebo v malej skupinke s priateľmi, známymi. To, čo v táboroch človek vidí, postačuje k tomu, aby pochopil alebo aspoň začal chápať. Všetko ale záleží od toho, ako je mentálne, empaticky nastavený, vnímavý, schopný prijať videné a napokon aj precítené. Postupne nájde súvislosti a prepojenia. Napríklad v pavilóne, ktorý je venovaný deportáciám Židov z vojnovej Slovenskej republiky. Netreba byť ani extra všímavý a "bystrý" a človek si všimne napríklad takú "maličkosť," ktorou sú reprodukcie dobových protižidovských tlačovín, plagátov a letákov. Náhle vám príde na um -"veď toto som už niekde celkom nedávno čítal, videl..." A potom človeku zrazu "docvakne" že presne to isté videl napríklad na facebookových profiloch členov parlamentnej strany Kotleba - Ľudová strana Naše Slovensko (ktoré precízne odhaľuje a dokumentuje bloger Denníka N Ján Benčík). Tie isté obrázky, tá istá rétorika... Veľmi smutné a veľmi desiace súčasne.

Otázka, ktorá len mierne rezonuje našou spoločnosťou, sa týka rezortným ministerstvom odporúčaných návštev koncentračných táborov, pamätných miest holokaustu a pod. pre žiakov stredných škôl a konzervatórií. Myslím si, že je to správne odporúčanie a treba ho napĺňať. Je správne nielen smerom k samotným žiakom, ale aj k ich pedagógom - často mladým ľuďom, ktorí s hrôzami druhej svetovej vojny nemajú veľa sprostredkovaných skúseností. Samozrejme, návštevám takýchto miest, medzi nimi aj nacistického koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz, by mala predchádzať určitá "predpríprava" žiakov zo strany zodpovedných pedagógov - aby všetci vedeli kam idú, čo ich tam čaká a čo sa od nich po návrate očakáva (napríklad napísanie tematických esejí, otvorené diskusie, reflexie videného a prežitého a pod.). Myslím si, že takáto poctivá pedagogická práca, spojená so "zážitkovým vyučovaním" by neviedla k tomu, že sa niekto bude v koncentračnom tábore nudiť. Skutočný záujem o danú tému sa totiž u žiakov dá prirodzene vzbudiť viacerými formami - napríklad tak, že žiaci v triedach prerozprávajú príbehy svojich starých rodičov alebo prarodičov z obdobia druhej svetovej vojny. Dokonca sa "trúfalo" domnievam, že dejepisná téma druhej svetovej vojny v našich stredoškolských osnovách je oveľa dôležitejšia ako napríklad matematika či fyzika alebo slovenčina - pretože vedomosti z dejepisu, z histórie formujú ľudské osobnosti, čo je napokon dôležitejšie pri budúcom formovaní spoločenského vedomia než nypríklad výpočty integrálov alebo poučky z fyziky či vetné rozbory.

Nemecký nacistický koncentračný a vyhladzovací tábor Auschwitz v južnom Poľsku.

Fotografie Martin Droppa

Na záver som si nechal pre mňa a podľa mňa ten ak nie najpodstatnejší tak určite podstatný dôvod, pre ktorý by mali nielen naši žiaci ale aj ostatní Slováci a Slovenky navštíviť koncentračný tábor Auschwitz. Je ním úzke prepojenie minulej a súčasnej histórie a dejín Slovenska, Slovákov, nášho národa. Pred vyše sedemdesiatimi rokmi sme (nielen - ale hlavne) do tábora Auschwitz dobrovoľne deportovali desaťtisíce našich spoluobčanov, ktorí sa ničím neprevinili, nikomu nič zlého nespravili - a predsa boli deportovaní na takmer istú smrť. Za tie deportácie sme dokonca aj zaplatili nacistickému Nemecku. Z tých deportovaných sa po vojne domov vrátila len malá, nepočetná hŕstka ľudí. Myslím si, že je našou morálnou povinnosťou aspoň raz v živote venovať týmto ľuďom deň - dva zo svojho času, navštíviť nejaký koncentračný tábor alebo pamätné miesto hrôz druhej svetovej vojny a zapáliť tam sviečku, položiť kyticu kvetov. A myslieť pri tom nielen na tie pre nás už v podstate bezmenné obete, ale aj na našu súčasnosť, ktorá v určitom svojom politickom a spoločenskom fragmente zas zdvíha vystretú pravicu k národno - socialistickému pozdravu alebo sa bez ostychu zdraví gardistickým a klérofašistickým pozdravom a extrémistickou rétorikou spred vyše sedemdesiatich rokov "oslovuje" kde koho môže.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V bašte Smeru deti chorľavejú a starším sa cnie za socializmom

Baníci cítia krivdu, keď niekto kritizuje umelé dotovanie Hornonitrianskych baní vládou. Na ťažkú prácu nedajú dopustiť.


Už ste čítali?