Novoročná prechádzka hlbokým snehom (pocitov)

Autor: Martin Droppa | 1.1.2017 o 23:24 | Karma článku: 5,49 | Prečítané:  1487x

Na Nový rok sme sa vybrali na výlet - prečistiť si hlavu, zľahka popremýšľať o možnostiach nejakých novoročných predsavzatí, v prírode pookriať po sviatkoch a hlavne užiť si ticha po hlučnej silvestrovskej noci v meste.

Išli sme do mojej obľúbenej, malebnej a tichej Čiernovážskej doliny, o ktorej som nedávno písal v tomto článku, doplnenom letnými fotografiami. Do leta je ešte veľmi ďaleko; dnes bolo v Čiernovážskej doline okolo poludnia príjemných -11 °C, sypkého snehu najmenej štvrť metra a krásne slnečné počasie, sľubujúce na noc silné mrazíky. V celej doline bolo ticho - tichúčko, po ujazdenej a kamienkami vysypanej ceste občas prešlo nejaké auto so zimnými dovolenkármi. Na lúkach okolo cesty sa črtali tmavšie tiene - pásy stôp lesných zvieratiek. Pohodlne a bez problémov sme sa dostali až po zamknutú rampu v osade Čierny Váh, kde sme si obzreli murovanú kaplnku, drevenú zvonicu a starý cintorín s čiernymi liatinovými krížmi, len tak - tak trčiacimi spod snehu. Z cesty sme sa prebrodili žiariacim snehom aj k maličkej tajuplnej drevenej stavbe, v ktorej je (nateraz zavreté) bohužiaľ veľmi málo známe múzeum Povážskej lesnej železničky. 

* * *   * * *   * * *

Keď sa človek pohľadmi a myšlienkami nasýti toho, čo za tie stáročia ľudský um a ruky na Čiernom Váhu dokázali stvoriť, mimovoľne mu prídu na rad úvahy o sile a kráse prírody, ktorá je vôkol, nad ktorou je jasná slnečná obloha. Tiene ohýbajú kontúry lúk pod snehom, vetvy smrekov sú obťažkané belobou, jemné konáriky vrbín a rastlín pokrývajú iskry sriene. V takých okamihoch si človek viac a viac uvedomí svoju životnú spätosť s prírodou, z ktorej vzišiel - vyšiel a v ktorú sa ako prach obráti. Taká je nevyhnutnosť koncov našich bytí.

V tichej prírode človek náhle zmĺkne a po chvíli nájde stíšenie, jeho vnútorné "ja" sa kdesi stratí - cez konáre stromov vyletí mrazivým vzduchom kamsi k Slnku, prelievajúcemu pomedzi prsty Času svoje nekonečné a večné lúče na Zem. Takéto okamihy bývajú (aj) inšpirujúce: človek náhle zatúži byť lepším a dobrým; stále dobrým, bez trpkých a horkých semien zla, ktoré má (každý) usadené v letitých sedimentoch duše, a ktoré len čakajú na vzkriesenie príhodnou myšlienkou. Človek v sebe po celý život nosí dobro aj zlo, svetlo aj tieň, ticho aj krik... Nejde o nič, len o to, čomu v príhodnej chvíli dovolí preraziť na povrch: či čistým vodám dobra a lásky, alebo kalom zla a nenávisti. Voľba je na nás - je to voľba slobodná, rozhodnutie naše.

Venované v týchto dňoch hľadajúcim a nachádzajúcim svoje nové srdcia a duše. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ľutujem, že som vám zabil brata

Aké ponaučenia sa dajú odniesť zo straty blízkeho?

KOŠICE KORZÁR

Vodárne predali pozemky developerovi. Ich šéf tam kúpil 24 bytov

Hreha: Byty sú moja súkromná vec.

TV

Slovensko sa rozlúčilo s profesorom Štefanom Nosáľom

Choreograf a umelecký vedúci Lúčnice zomrel vo veku 90 rokov.


Už ste čítali?