Kto prekazil Hermannovi Göringovi poľovačku?

Autor: Martin Droppa | 27.12.2016 o 20:00 | Karma článku: 5,07 | Prečítané:  1531x

Na východ od hornoliptovskej Kráľovej Lehoty sa tiahne malebná, do mnohých údolí rozvetvená Čiernovážska dolina: ideálny priestor na turistiku, cykloturistiku, na poznávacie výlety, ale i na pozorovanie prírody či na poľovačky.

Čiernovážska dolina je od Kráľovej Lehoty smerom na východ dlhá vyše triddsať kilometrov. Smerom na juhovýchod sa z nej dostanete až do horehronskej rázovitej obce Heľpa, smerom na východ do podobne príťažlivej obce Liptovská Teplička. Čiernovážska dolina sa vetví do mnohých doliniek a zákutí, kedysi pospájaných vyše stokilometrovou traťou Považskej lesnej železničky s vari tridsiatimi zastávkami, staničkami, nákladiskami, výhrevňami, točňami... Úzkokoľajka s nákladnou i osobnou dopravou žila vyše šesťtdesiat rokov, dokonca sa vďaka svojmu vizuálnemu pôvabu dostala i do snového celovečerného filmu  Vlak do stanice nebe (réžia Karel Kachyňa, 1972).  V časoch svojej najväčšej slávy vláčiky, ťahané parnými rušňami, previezli ročne až 160 tisíc kubíkov dreva aj na pílu do Liptovského Hrádku. Železnička bola definitívne zrušená (v dôsledku výstavby Prečerpávacej vodnej elektrárne Čierny Váh i v dôsledku modernizácie prepravy dreva) ku koncu roka 1972. Spomienky, zhmotnené v múzeách a expozíciách (i v maličkom múzeu v osade Čierny Váh), však ostávajú.

Z osady práce do romantiky

Sedíme s Františkom Bizubom, penzionovaným železničiarom, regionálnym historikom, publicistom a včelárom z Kráľovej Lehoty a rozprávame sa nielen o histórii Kráľovej Lehoty. Vyše tri hodiny verbálne prechádzame dolinou, osadou Čierny Váh, osadami i polesiami Biely Váh, Dikula, Ipoltica, Medvedzia, Benkovo, Chmelienec, Svarín... Rozprávanie autora a spoluautora viac ako ôsmich odborných historických knižiek je o to zaujímavejšie, že môj starý otec z otcovej strany bol pred druhou svetovou vojnou horárom na niekoľkých horárňach v oblasti Čierneho Váhu. V tých rozprávaniach ako keby som sa ocitol vo svojej dávnej, preddetskej - nezažitej minulosti.

„Už v trinástom storočí, to tu žilo,“ vraví František Bizub, upozorňujúc na kamenisté bralo nad Kráľovou Lehotou, zvané Vachtárová: „Na ňom bola jedna z veží, odkiaľ už Kelti vartovali - strážili ústia dolín Bieleho Váhu, Čierneho Váhu, Bocianky a Hybice. Vidieť a dávať ohňové i dymové signály odtiaľ sa dá dodnes až na Havránok nad Liptovskou Marou. Strážcovia z Vachtárovej mali na starosti i kráľovský poľovný revír v okolitých lesoch. Kráľ Ľudovít I. im 28. júna 1361 vystavil donačnú listinu a s ňou daroval zem i lesy medzi Čiernym Váhom, Bociankou, až po Kráľovu hoľu a Bacúch. V tom čase bol položený aj základný kameň dnešnej osady Čierny Váh.“

Okolo rodného domu spisovateľky Kristy Bendovej v Kráľovej Lehote sa valia kamióny s drevom z dolín a píl, poza zaprášený opustený dom s pamätnou tabuľou preletí medzinárodný rýchlik odkiaľsi kamsi. Ženička v čiernom s igelitkou  Billa dnes predvečerom prišla z autobusu z nákupov v Liptovskom Hrádku. Aké smutnokrásne je neskoré popoludnie v Kráľovej Lehote. Slnko už nepáli a poniže mosta ponad železnicu sa cyklista z Brna spytuje na cestu na hornú nádrž „prečerpávačky“ - teda Prečerpávacej vodnej elektrárne Čierny Váh. Je to zradné, z pohľadu letiaceho dravca alebo pilota vetroňa je horná nádrž pod spodnou. Teda odbočiť na ňu skôr, než sa dostaneme k priehradnému múru spodnej nádrže. Zvrchu, sponad vetrom zvlnenej hladiny hornej nádrže, je prekrásny výhľad na Vysoké Tatry, na západ na Liptovskú kotlinu, napichnutú na ďaleký komín celulózky v Ružomberku. Mlaď sa dnes na hornej nádrži „svadbí“ - ako sa vraví - a panoramatické svadobné fotky letia sociálnymi sieťami letom-svetom.

Tajomný majer a unikátny cmiter

Nepreberné je množstvo historických, kultúrnych, technických zaujímavostí, rarít, pamiatok, cenností, ktoré núka Čiernovážska dolina. Nad všetkým je však majestát prírody: tichej, nepoškvrnenej zlovôľou ľudského ducha ziskuchtivosti. Ticho. Ticho korunuje prechádzky a výlety dolinou a jej zákutiami, plnými rastlinstva, vôd, snehov i ľadu, ihličia, lístia, Mesiaca, Slnka, zvieratiek, viditeľných i pocitových stôp prvopočiatku.

Kráčame mierne do kopca skosenou lúkou, na vyvýšenine nápadne stoja košaté lipiny, pod nimi poľovnícky posed. Miesto neprezradíme, je však dobre viditeľné z asfaltky od Kráľovej Lehoty na Nižný Chmelienec. Kedysi pod mladými lipkami stál majer. Na začiatku 20. storočia do neho udrel blesk, stavba zhorela do tla. Aj so šiestimi obyvateľmi. František Bizub miesto spoznáva podľa digitálnych fotografií. O jeho histórii nevie. Dodajme teda, čo rozprávala horárova manželka Františka, narodená v roku 1900:  „Keď sme sa s mužom Milošom nasťahovali na horáreň na Čierny Váh, majer tam už nestál, ani stopy po ňom nebolo. Ale vravelo sa, i vraví sa, že tam straší, pretože požiar bol síce od blesku, ale bol Božím trestom za to, ako tá rodina žila. Vraj to boli lakomí chamtivci. Ale či je to pravda, ktovie.“  Či na mieste bývalého majera vskutku straší, a ak – tak koho, kedy a prečo, nevieme.

Určite ale nestraší na unikátnom lesníckom cintoríne nad osadou Čierny Váh, kde boli pochovávaní hlavne lesní zamestnanci hrádockého komorského panstva a ich rodinní príslušníci – výlučne katolíci. Najstarším identifikovateľným hrobom na cintoríne je hrob Johanna Felbera z roku 1812 a jeho manželky Johanny, ktorá zomrela roku 1822. Večné odpočinutie na cintoríne našlo vyše stošesťdesiat ľudí. Neďaleko stojaca kaplnka s krížom z roku 1807 bola v roku 1990 vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku, celý areál cintorína s murovanou kaplnkou z roku 1834, s drevenou zvonicou z roku 1803 s technicky unikátnym riešením vežových hodín s ciferníkmi s priemerom jeden meter, bol oficiálne vyhlásený za významné lesnícke miesto s európskym, ak nie svetovým významom.

Lovu zdar, sehr geehrte Herren!

Drevo a divina. Tvrdá práca a náročné poľovačky. Taký bol i je Čierny Váh. Hlbočiny jeho lesov a dolín boli kedysi výsadným poľovným revírom uhorských kráľov.  „Oddávna sem chodili poľovať králi a príslušníci kráľovského dvora,“  hovorí František Bizub, dodávajúc, že je písomne doložené, že už v 13. a 14. storočí tam poľovali králi Belo IV., Ľudovít I., Žigmund Luxemburský, v druhej polovici 15. storočia i Matej Korvín.  „29. augusta 1804 v týchto revíroch poľoval korunný princ, vnuk cisárovnej Márie Terézie a brat  cisára Františka I., arciknieža Jozef Habsburský, palatín  Uhorska v rokoch 1796 až 1847. Na pamiatku návštevy a poľovky tohto hosťa je neďaleko kaplnky na cintoríne, asi tri metre nad cestou, tri a pol metra vysoký kamenný obelisk s pripomienkovým textom v latinčine.“

Ešte pred vojnou sa s loveckými flintami na Čiernom Váhu, v horárni na Nižnom Chmelienci, schádzali i takí lovci a gurmáni diviny na brusniciach, ako pán farár Jozef Tiso s priateľom Andrejom Hlinkom. Cez vojnu mal vraj poľovku v revíroch zazichrovanú aj ríšsky maršál Hermann Göring. Lenže fronty sa hýbali inak ako si Vodca prial. Prišlo Povstanie a Nemci mali na starosti „inú lovnú zver“. Definitívne sa spamätali, keď im povstalci neďaleko sútoku Bieleho Váhu a Čierneho Váhu vyhodili do vzduchu ostro sledovaný vlak, plný munície a techniky. Herman Göring logicky a správne usúdil, že vybrať sa v takých neprajných časoch na poľovačku do nebezpečných lesov vazalského Slovenského štátu nie je dobrý nápad. Je ale pravdepodobné, že celý príbeh s Göringovou poľovačkou na Čiernom Váhu sa nezakladá na pravde - aj vzhľadom na vojenskú a politickú situáciu, ktorá od jesene 1944 v Tretej ríši panovala. Nacistickí pohlavári, medzi nimi hlavne Göring, skôr než svetské radosti vyhľadávali bezpečie v úkrytoch vo svojich horských sídlach.

Turistu živia nohy a bicykel

V lete je najlepšie a najpraktickejšie vyviesť sa do Čiernovážskej doliny na bicykli zo stanice osobných vlakov v Kráľovej Lehote. Najbližšie stanice, kde stoja rýchliky, sú v Liptovskom Mikuláši, v Poprade alebo v Tatranskej Štrbe. Najpohodlnejšie je ísť tam autom - ale vodič ďaleko nezájde, len po rampu pod osadou Čierny Váh alebo na hornú nádrž „prečerpávačky“. Na začiatok to stačí. Treba si obzrieť terén a potom sa vrátiť. Do Kráľovej Lehoty osobákom, autobusom, odtiaľ peši, bicyklom, možno stopom s lesnými robotníkmi a marskami vo vrecku. Novinkou doliny je cyklotrasa Čierny Váh – Benkovo, dlhá takmer päť kilometrov. Nároční turisti sa na bicykloch z Čierneho Váhu dostanú do Liptovskej Tepličky, odtiaľ do Štrby a ponad Važec do Východnej a Hýb s cieľom v Liptovskom Hrádku. Môžu sa vybrať aj smerom na Heľpu, potom cez Telgárt na Spišské Bystré, odtiaľ na západ - Vikartovcami do Liptovskej Tepličky a späť k sútoku Čierneho Váhu a Bieleho Váhu, „rodiska“ najdlhšej slovenskej rieky Váh. Možností „užiť si Čierneho Váhu“  je viac ako dosť. Jednou z nich, pre náročných a nebojácnych, je prenocovanie v miestach, kde pradávno stál majer ktorý vyhorel, a zistiť, či tam skutočne straší alebo nie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Žena, ktorá močila na Korán, ohrozila bezpečnosť Slovenska

Na videu obvinenej Sheily Sz., kde vyzývala na boj proti moslimom, viala v pozadí slovenská zástava.


Už ste čítali?