Jej obeťou sa totiž stal ani nie 86-ročný katolícky kňaz Jacques Hamel, ktorý vo farnosti normandského mestečka Saint-Étienne-du-Rouvray vykonával svoju službu Bohu od roku 2000, pričom úzko spolupracoval aj s miestnym imánom Mohammedom Karabilom - hlavným duchovným regionálnej normandskej rady moslimov. Kňaza Hamela obzvlášť brutálnym spôsobom, podrezaním hrdla, priamo v miestnom kostole v utorok 26. júla 2016 zavraždili dvaja mladí stúpenci Islamského štátu - Adel Kermiche a Abdel Malik Petitjean. Presné pohnútky a motivácie ich zbesilého činu sa ale nedozvieme, pretože oboch vrahov priamo v kostole zneškodnila francúzska jednotka protiteroristickej polície.
Do takmer tridsaťtisícového mesteška Saint-Étienne-du-Rovray prichádzame necelé tri týždne po tragédii. Popoludnie v centre mesta je takmer prázdne a ospalé, možno skôr unavené z toľkej hrôzy. Radnica - hôtel de ville - má celé priečelie zahalené veľkými čiernymi zástavami, asi ako keď v rozprávke smutný kráľ dá zahaliť svoj zámok aj celé kráľovstvo do čierneho súkna. Doslova. Pred radnicou je množstvo (už vyschnutých) kvetov rôznych druhov a farieb, prevládajú (kedysi) červené ruže. A kahance, sviečky, drobné predmety, krížiky... Nad čiernymi zástavami je v priečelí budovy vysekaný nápis Liberté - Égalité - Fraternité, známe heslo z čias Veľkej francúzskej revolúcie, keď krajina nastupovala na cestu demokracie. Pred radnicou, len pár krokov cez cestu, je dom so sivou plechovou bránou a bráničkou. Na kľučke visí suchý kvietok, na chodníku sú suché kvety, kytice a sviečky. Stojíme pred domom kňaza Hamela. Odtiaľ je to len pár krokov pred kostol, kde bol kňaz zavraždený. Do kostola sa, pochopiteľne, nedá dostať - je uzamknutý a z celej prednej časti obohnaný kovovými zátarasami, takými, aké vídavame na koncertoch a ktoré oddeľujú pódium od návštevníkov v prvých radoch. Dlažba pred kostolom je zasypaná vrstvami vencov, kvetov, kytíc, medzi nimi sú zapichnuté francúzske zástavy, ďalšie vejú na zátarasách, kde sú pouväzované ružence a kvety. Nechýbajú ani odkazy nebohému kňazovi a úprimné vyznania. "Plačeme od večnej bolesti a voláme k Tebe, Bože náš..." Úprimné, pietne a dojemné, ale hlavne smutné. Veľmi smutné.
Opustime nateraz osobné úvahy a reportážne záznamy a skúsme sa pozrieť na to, ako tragédiu vnímajú domáci - Francúzi v Normandii. Bolo dosť času porozprávať sa s nimi nielen o tejto udalosti. Francúzi - bez rozdielu náboženskej príslušnosti - si predovšetkým kladú otázku, prečo útočníci zaútočili na predstaviteľa katolíckej cirkvi a dokonca priamo v kostole. Pre veľkú časť verejnosti by bolo skôr "pochopiteľné," keby útok smeroval na "civilistov," napríklad ako v juhofrancúzskom Nice. Zdá sa, ako keby si francúzska verejnosť akoby "zvykla" na teroristické útoky, naraz namierené proti väčšej skupine obyvateľstva. Ale zavraždiť kňaza? A priemo v kostole? To tu ešte nebolo. Podstatné je, že Francúzi, a treba zdôrazniť, že aj francúzska moslimská komunita, boli či stále sú týmto sadistickým činom pobúrení. Francúzski moslimovia sa od tohto činu a aj od podobných teroristických akcií radikálov rázne dištancovali a odsúdili ich medzi prvými. Moslimovia sa zapojili do rôznych akcií a podujatí, ktoré smerovali k odsúdeniu nielen tohto zločinu. Organizovali protesty aj prednášky s témami ako sú spolužitie moslimov s kresťanmi a podobne. V neposlednom rade bolo dôležité, že svoje protesty a pohoršenie tlmočili priamo a prostredníctvom delegácie osobne francúzskemu prezidentovi Francoise Hollandemu. Zaujímavé je, že ani táto vražda a ani masaker v Nice výrazne neovplyvnili vzťahy medzi francúzskymi nemoslimami a francúzskymi moslimami. Tie sú totiž budované dlhé desaťročia, z generácie na generáciu v liberálnej a sociálne založenej francúzskej spoločnosti. Možno, ale len načas, došlo k určitému ochladeniu týchto väzieb a vzťahov, niektorí ľudia sa stali viac či menej podozrievaví - ale to je prirodzené a určite viac individuálne ako všeobecné. Dôležité je, že spolunažívanie francúzskych nemoslimov s francúzskymi moslimami ako bolo, tak aj ostalo relatívne dobré. Do tohto rámca ale nezahŕňame extrémistické prejavy - treba povedať, že na oboch stranách. Tých je ale minimum a väčšina Francúzov sa stále drží toho revolučného Liberté - Égalité - Fraternité. Rozdiely nie sú ani medzi severom a juhom Francúzska, aj keď mentalita južanov je viac impulzívna, živočíšna - ale opäť: platí to pre obe strany. O nepochybnom pokroku v intenciách štátom riadenej politiky svedčí aj to, že francúzske ministerstvo školstva seriózne uvažuje o zavedení arabčiny ako vyučovacieho jazyka do škôl. Či to bude na báze povinnej alebo dobrovoľnej, to sa ešte nevie. Zaujímavé je aj sledovanie toho, ako rýchlo vznikla a aj tak rýchlo zanikla "kauza" zákazu burkín na niektorých francúzskych plážach.
Napriek všetkému strašnému, negatívnemu a zlému, čo sa vo Francúzsku v ostatných mesiacoch stalo, a čo majú na svedomí bez pochýb psychicky vykoľajení ľudia (myslím si, že nikto psychicky zdravý sa zo dňa na deň nerozhodne vraždiť), je život vo Francúzsku pokojný - asi tak, ako aj inde v Európe. Krajina ani jej obyvatelia predsa nemôžu za to, že sa niekde vyskytne šialenec s nožom, útočnou puškou, granátom alebo s ťažkým nákladným autom. Podobná tragédia sa môže stať kdekoľvek inde, aj na Slovensku - veď si len spomeňme napríklad na "strelca" z Devínskej Novej Vsi. Ale to je už iná kapitola, nateraz ostaňme v krásnej krajine galského kohúta.
