Francúzsko I. - Omaha Beach

Autor: Martin Droppa | 3.9.2016 o 12:36 | Karma článku: 5,02 | Prečítané:  918x

Som si istý, že na pobreží Normandie sa nikdy nedokážem zbaviť toho zvláštneho pocitu, ktorý vo mne vyvoláva aktuálna súčasnosť a ozveny histórie, staré vyše sedemdesiat rokov.

V Normandii som bol niekoľkokrát, naostatok v auguste tohto roku, a ani pri jednej z tých návštev som nevynechal možnosť pozrieť sa nielen na povestné pláže, kde sa skoro ráno 6. júna 1944 vylodili spojenecké vojská, ale aj na cintoríny na oboch stranách padlých vojakov a na niektoré múzeá (ktorých je od Caen po Sainte-Mere-Eglise veľmi veľa). Tak ako inokedy, aj teraz som z brehu pozoroval v plytkej vode šantiace sa deti a kúpajúcich sa, odvážnych plavcov, v mokrom piesku hrajúcich sa malých staviteľov hradov a priehrad. Na pláži, ani nie desať metrov od jedného z dvoch pamätníkov vylodenia, slní sa štvorica mladých mužov. Ležia na bruchách, hlavami k pobrežiu, na pohodlných nafukovačkách a usilovne hľadia do smartfónov. Na miestach, kde kedysi ležali vojaci - či už živí alebo mŕtvi - sa dnes vynikajúco chytajú Pokémoni.

Vraciam sa k tomu zvláštnemu pocitu. Na jednej strane rozumiem všetkým tým veselým návštevníkom pláže, ktorí sa kúpu, slnia, hrajú s loptami alebo len typicky pre Francúzov piknikujú - a na druhej strane rozumiem aj sebe, stojacemu takmer nehybne, hľadiacemu na horizont Lamanšského prielivu. Myslím na stovky, na tisícky vojakov, ktorí (aj) na tejto pláži padli. Neodvážim sa vstúpiť do vody - aj keby som akokoľvek chcel. Zobliecť sa do plaviek a zaplávať si? Takú otázku si ani nepripúšťam. Kdesi vzadu, nad betónovou promenádou už desaťročia vejú zástavy všetkých štátov, ktorých vojaci sa v Normandii vylodili. Medzi nimi je aj zástava Česko-Slovenska.

A potom si spomeniem na rok 2004 a na osobné, veľmi priateľské stretnutie s americkým veteránom, parašutistom Forrestom Guthom, ktorý ako jeden z prvých zoskočil v nočnom výsadku nad Sainte-Mere-Eglise. Bol to vtedy čiperný chlapík a s hrdosťou nám, novinárom, ukazoval dobovú fotografiu, na ktorej so spolubojovníkom drží červenú nemeckú zástavu s čiernym hákovým krížom v bielom kruhu - prvú takú, ktorá bola ukoristená na oslobodenom francúzskom území. Forrest Guth už nežije, zomrel v roku 2009.

Cestou z Omaha Beach sledujem upravené živé ploty a pasienky francúzskeho videka. Krajina je pekná, usporiadaná. V spätnom zrkadle zapadá slnko, ale svetlo je nad krajinou ešte dlho. Rozmýšľam nad zástavami osloboditeľov, ktorí vyšli na normandské pláže a brehy. Zástavy vejú v každej dedinke, zvyčajne okolo radnice. Na chvíľu sa prichytím pri myšlienke, ako by to asi vyzeralo u nás, keby sme všade mali vyvesené okrem zástavy slovenskej a zástavy Európskej únie aj zástavu česko-slovenskú, sovietsku a rumunskú - veď česko-slovenské, sovietske a rumunské vojská oslobodili Slovensko. Myslím si, že Slovensko by to jednoducho nepredýchalo.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ľutujem, že som vám zabil brata

Aké ponaučenia sa dajú odniesť zo straty blízkeho?

KOŠICE KORZÁR

Vodárne predali pozemky developerovi. Ich šéf tam kúpil 24 bytov

Hreha: Byty sú moja súkromná vec.

TV

Slovensko sa rozlúčilo s profesorom Štefanom Nosáľom

Choreograf a umelecký vedúci Lúčnice zomrel vo veku 90 rokov.


Už ste čítali?