Išli sme do mojej obľúbenej, malebnej a tichej Čiernovážskej doliny, o ktorej som nedávno písal v tomto článku, doplnenom letnými fotografiami. Do leta je ešte veľmi ďaleko; dnes bolo v Čiernovážskej doline okolo poludnia príjemných -11 °C, sypkého snehu najmenej štvrť metra a krásne slnečné počasie, sľubujúce na noc silné mrazíky. V celej doline bolo ticho - tichúčko, po ujazdenej a kamienkami vysypanej ceste občas prešlo nejaké auto so zimnými dovolenkármi. Na lúkach okolo cesty sa črtali tmavšie tiene - pásy stôp lesných zvieratiek. Pohodlne a bez problémov sme sa dostali až po zamknutú rampu v osade Čierny Váh, kde sme si obzreli murovanú kaplnku, drevenú zvonicu a starý cintorín s čiernymi liatinovými krížmi, len tak - tak trčiacimi spod snehu. Z cesty sme sa prebrodili žiariacim snehom aj k maličkej tajuplnej drevenej stavbe, v ktorej je (nateraz zavreté) bohužiaľ veľmi málo známe múzeum Povážskej lesnej železničky.
* * * * * * * * *
Keď sa človek pohľadmi a myšlienkami nasýti toho, čo za tie stáročia ľudský um a ruky na Čiernom Váhu dokázali stvoriť, mimovoľne mu prídu na rad úvahy o sile a kráse prírody, ktorá je vôkol, nad ktorou je jasná slnečná obloha. Tiene ohýbajú kontúry lúk pod snehom, vetvy smrekov sú obťažkané belobou, jemné konáriky vrbín a rastlín pokrývajú iskry sriene. V takých okamihoch si človek viac a viac uvedomí svoju životnú spätosť s prírodou, z ktorej vzišiel - vyšiel a v ktorú sa ako prach obráti. Taká je nevyhnutnosť koncov našich bytí.
V tichej prírode človek náhle zmĺkne a po chvíli nájde stíšenie, jeho vnútorné "ja" sa kdesi stratí - cez konáre stromov vyletí mrazivým vzduchom kamsi k Slnku, prelievajúcemu pomedzi prsty Času svoje nekonečné a večné lúče na Zem. Takéto okamihy bývajú (aj) inšpirujúce: človek náhle zatúži byť lepším a dobrým; stále dobrým, bez trpkých a horkých semien zla, ktoré má (každý) usadené v letitých sedimentoch duše, a ktoré len čakajú na vzkriesenie príhodnou myšlienkou. Človek v sebe po celý život nosí dobro aj zlo, svetlo aj tieň, ticho aj krik... Nejde o nič, len o to, čomu v príhodnej chvíli dovolí preraziť na povrch: či čistým vodám dobra a lásky, alebo kalom zla a nenávisti. Voľba je na nás - je to voľba slobodná, rozhodnutie naše.
Venované v týchto dňoch hľadajúcim a nachádzajúcim svoje nové srdcia a duše.