Dalove drevené dubáky

Autor: Martin Droppa | 31.12.2016 o 0:11 | Karma článku: 6,41 | Prečítané:  2158x

Na črpáku s patinou v bačovej kolibe vyúdeného dreva je vypálený nápis: Vysoke Tatry – Strbske pleso – Slowakia. Namiesto žinčice je v ňom prach. Nie je podstatné, kde na svete črpák je. Dôležité je, že je to suvenír zo Slovenska.

Črpák bol kúpený kdesi vo Vysokých Tatrách, ale vysústružili ho v Česku, rúčka s na Slovensku populárnym medveďom (alebo s už menej populárnou ovcou) bola vyrobená v Poľsku.  Hand Made In Euro-World, mohlo by byť vyrezané na drevenom dne, Nie je. Turistu to nezaujíma – ani to, že asi všetky „typické drevené slovenské suveníry“ z Tatier sa vyrábajú ako polotovary v Poľsku, v Česku, dokonca v Číne alebo v Afrike.

Čínska valaška a euroovca

Dalibora Novotného všetci poznajú ako Dala. Zrelý šesťdesiatnik žije a tvorí v Liptovskpm Hrádku. Má neveľkú galériu naivného umenia a v nej skvosty slovenského rezbárstva. Dalo je rezbár – insitný umelec, ako o sebe vraví.

„Neverím, že sa okolo Štrbského plesa predáva nejaký na Slovensku vyrobený drevený suvenír,“ tvrdí. Všetko – od črpákov, valašiek, po košíky a orlov, ktorí „zleteli z Tatry a tiahnu na podolia“ – je vraj vyrobené a kompletizované za hranicami našej svojstojnej domoviny. Neznamená to však, že slovenské rezbárstvo vymrelo. Žije, dokonca sa mu darí. Komercia ho posilňuje – i vďaka eurofondom.

Drevený med namiesto breviára

Dalo sa narodil v Poprade – Spišskej Sobote. S rodičmi býval v Tatranskej Lomnici, vo vilke s pôvabným názvomStále zdravie. Keď mal asi päť rokov, sťahovali sa na sídlisko Mier do Košíc. „Bola to mestská periféria s prašnými, blatistými cestami, dnes je vstupnou bránou do metropoly,“ usmeje sa. Na rôznych košických sídliskách Dalo býval do roku 2001, keď sa definitívne presťahoval na horný Liptov.

„Ako chlapec som na prázdniny chodieval do pionierskych táborov. Raz som bol so starším bratom kdesi pri Švedlári. Sedeli sme pri ohníku, vytiahol som nožík – rybičku a vyrezal z paličky indiánsky totem,“ spomína rezbár. Malý Dalo, cestujúc s rodičmi po tatranských výletoch, si začal všímať, ako vraví, „drevené veci“. V roku 1986, keď sa mu narodil syn, začal rezbárčiť „profesionálne“. „Robil som vo Východoslovenských strojárňach v Košiciach, občas bola v práci nuda, tak som vyrezával. Pre seba. Zaujali ma sochy z Veľkonočných ostrovov, lenže – nikde som nevedel zohnať nejaké ich fotografie, preto som ich vyrezával spamäti, len podľa obrazu z televízie. Najskôr som spravil sériu zo sadrových odliatkov, neskôr vyrezanú z dreva,“ spomína Dalo na časy bez internetu. Prvou Dalovou „vážnou soškou“ bola dolnovestenická Venuša: „Daroval som ju bratovi, dnes ju mám v mojej galérii,“ usmeje sa.  

Košický smog, prach a betón rokov osemdesiatych vyháňal Dala na víkendy do Tatier. V prírode pookrial, načerpal námetov a zamieril do predajní suvenírov.„Priťahovalo ma to, tak som oslovil Ústredie ľudovej umeleckej výroby, lenže oni mi núkali za drevenú ovečku päť korún – a predávali ju za štyridsať. Robiť série rovnakých ovečiek ma nezaujalo. Mama mojej priateľky predávala na košickej tržnici, stala sa mi modelom pre Tetku Betku, trhovníčku v širokej sukni, šatke, z brestového dreva. Raz som bol v takej finančnej biede, že som ju ponúkol na predaj. Kupec sa našiel, vtedajší riaditeľ košických železiarní,“ spomína Dalo na rok 1990. To už mal za sebou vyrezané kolekcie koscov, ženičiek s pohármi medu, s liečivými rastlinami, s košíkmi v rukách. „Inšpiroval ma Ferdiš Kostka, lenže pred rokom 1990 som si netrúfol vkladať do rúk ženičiek modlitebné knižky. Bosá liečiteľka s medom nebola ideologicky podozrivá,“ konšpiračne žmurkne.   

Rudolf Schuster, rýľ a hrobár

Po čase Dalo zo zdravotných dôvodov zmenil zamestnanie. Zo strojárenskej dielne a z kaliarne alergika vyhnal prach, čpavok, oleje, dymy. Po Novenbri 1989 išiel robiť do sauny, neskôr maséra do košickej Vojenskej nemocnice.„V nemocnici sa zotavoval aj prezident Schuster. Vedenie nemocnice si chcelo vzácneho pacienta uctiť, preto ma oslovili, že či by som im nedal sošku. Ponúkol som gazdu s rýľom. O pár dní pišiel primár, a vraví, že to nie je ono, že prezidentovi by soška mohla pripomínať hrobára. Tak som mu dal liečiteľku s veľkým pohárom medu v rukách, a bolo dobre.”

V tom čase už vo vestibule nemocnice stála Dalova veľká drevená Matka Tereza a masér začal chodiť na rezbárske sympóziá. Jedného dňa ho kolegyne z rehabilitácie zobrali k prezidentovi Schusterovi, ležiacemu v domácom ošetrení.  „V rozhovore som mu spomenul, že ho pozdravuje Svaťo Novotný. Prezident ožil, pretože so Svaťom, mojím otcom, bol kedysi v brigáde socialistickej práce. Keď sme bývali v Tatranskej Lomnici, často nás navštevoval. Schuster totiž chodieval do Tatier fotografovať a v Košiciach sme začas bývali v susednom paneláku,“ spomína Dalo, dodávajúc, že prezident mu venoval svoju knižku fotografií. Dodnes ju má:  „Veľmi ma to povzbudilo!“

V masážnej miestnosti v nemocnici mal Dalo poličku, na nej drevorezby, sošky. Spomína na rôzne osobnosti, ktoré k nemu chodili na masáže, medzi nimi i umelci zvučných mien. Jeden z nich, akademický sochár Miroslav Bonk, objaviac Dalov talent, nazval ho „insiťákom“:  „Som insitný umelec. Rezbárčim podľa citu. Je alebo nie je rezbárstvo ľudové či insitné umenie? O tom nech diskutujú odborníci. Ja rezbárčim tak, ako to cítim. Nechodil som do výtvarných, umeleckých škôl, mojimi školami sú príroda, pozorovanie života, inšpirujú ma ľudové motívy, štruktúry dreva, jeho farby, tvary,“ definuje rezbárčinu. Na otázku aký má vzťah k moderným dielam ľudových tvorcov, lejúcich sochy z betónu, zvárajúcich staré železá, odpovie priamo: „Nie je to zlé, ale zbojník Pacho z betónu, ktorý stojí zapichnutý v tujách v strede Hýb, mi nesedí, aj keď je zaujímavý. Drevo je drevo. Voňavé, príjemné na dotyk, teplé i v mrazoch.“

Sú rezbári, ktorí sa snažia o realistickú dokonalosť. Dalo tvorí tak, že sa pozrie na drevo, ono mu „niečo“ pripomenie, napríklad popraskaný sud, a je z toho socha ženičky, tlačiaca kapustu v Raslaviciach. Čo sa ľuďom páči? Podľa Dala laici nehľadajú odpovede na otázku „čo tým chcel umelec povedať“, ale pátrajú po tom, čo sa im páči. Rezbárske dielo má podľa neho motívom zapadať do prostredia kde je umiestnené a malo by tematicky vychádzať z reálneho života. Kombinácie reálnych situácií napokon môžu vyznieť „nereálne“ či postmoderne:  „Pilot z Austrálie si zobral Slovenku, atletku. Chcel dve sošky s typickými slovenskými ľudovými motívmi ako spomienku na sobáš. Vyrezal som mu baču, držiaceho model lietadla a ženičku v kroji so stopkami v ruke. Slovenka, vydávajúca sa za Inda, dostala dlhovlasého liptovského zbojníka s valaškou, odzadu je to indián v mokasínoch, s lukom na chrbte, pretože inak ako 'ty indián' manžela neosloví,“  smeje sa Dalo. 

Zakliatie a kliatba dreva

Slovenská rezbárčina sa podľa Dala v ostatných rokoch posunula do dimenzií komercie, rámcovanej peniazmi z eurofondov. Zdĺhavú prácu s dlátami maximálne skrátili motorové píly.  „Kedysi sa rezbárčilo z nadšenia, rezbári sa stretávali na sympóziích, inšpirovaní hlavne prostredím amfiteátra vo Východnej od Viliama Grusku. Obdivovali sme jeho dielo, drevené sochy v areáli. Študovali sme národopis, ľudovú tvorbu, boli sme zapálení. Dnes? Kto chce, kúpi si motorovú pílu a kláty dreva, internet je plný nápadov. Revitalizácie verejných priestorov z eurofondov sú studnicou pre „tvorivosť a hlavne pre zárobok,“ zosmutnie Dalo. Starostovia si povedali:  „Vo Východnej majú drevené sochy, aj my také chceme“. Peniaze z projektov sú, rezbárov s pílami nie je ťažké vygúgliť. Preráža biznis.  „Jesto i kvalitních rezbárov, aj sa uživia, ale je ich pomenej,“ vysvetľuje Dalo,  „pretože dnes príde na sympózium chlapík s motorovou pílou a za hodinku vyreže zo tri sochy. S detailami sa nezdrží, ani po sebe neuprace, zoberie peniaze a ide tvoriť inam.  V časoch, keď som chodil na rezbárske sympóziá ako začiatočník, ale i keď som ich sám organizoval, sme na peniaze nehľadeli. Prvoradý bol zážitok z tvorby.“

Laický pospolitý ľud nie je podľa Dala veci neznalý, má aj vkus i cit:  „Mám skúsenosti, že ľudia sa mojich sôch radi dotýkajú a pozorne hľadia na detaily. Tie sa motorovou pílu spraviť nedajú, len dlátami. Pomalá, precízna práca ma zaujíma stále, niet sa kam ponáhľať. Napokon – ani ja, ani sochy tu nie sme naveky. Spočiatku som si nepripúšťal, že i moje sochy môžu niekedy zaniknúť, časom prišla i takáto skúsenosť. O lipového Svätého Urbana pred košickou Gazdovskou pivnicou sa majiteľ nestaral, na zimu ju nedal pod strechu. Matka Tereza v Plaveckom Štvrtku odspodu odhnila, chytila ju pleseň. Sochy treba ošetrovať, impregnovať, v jeseni dať do sucha, pod strechu. Zmieriť sa s tým, že ostanú len na fotografiách a v spomienkach, nie je ľahké.“ Jedna z najohrozenejších a najvzácnejších drevených sôch na Slovensku je, nielen podľa Dala, v Liptovskom Hrádku. Súsošie Rodinka od už nebohého Štefana Siváňa z Babína je vzácnosťou s veľkou umeleckou hodntou. Rozpadávala sa, hnila. Samospráva napokon našla peniaze na jej rekonštrukciu, ale nie vôľu premiestniť ju do interiéru neďalekého mestského kultúrneho strediska. Smutné? Príznačné? V meste s euronámestím za dva milióny eur áno.     

Suveníry pre masy

Vráťme sa na začiatok, k suvenírom. Sú sezóny výletov, prázdnin, rekreácíí, lyžovačiek, v lete turistiky. Kde nájsť pravý slovenský suvenír? Dalo vraví, že je to ťažké. Prevláda masovosť, importovaná hlavne z Poľska:  „Suvenírom chýba cit. Nastúpila šablóna: pastier s ovcou cez plecia, sériové betlehemy, medvede, valašky, euročrpáky. Pri drevených sochách sa ľudia radi fotografujú, rezbárčina žije spodobená v albumoch na sociálnych sieťach. Rezbára to síce poteší, ale čo z toho, keď o pár rokov socha zhnije? Spráchnivené sochy si turisti fotografovať nebudú. Či sa okolo Štrbského plesa a v Tatrách predáva skutočne slovenský, na Slovensku vyrobený drevený suvenír? Neviem. Veď kto by dnes prácne robil stojedenásť drevených ovečiek? Zaspal by pri tom.“  

V roku 2007 bol Dalo na rezbárskom sympóziu v Hamuliakove. Bola horúčava, vari štyridsať stupňov v tieni:  „Robil som sochu Márie, trikrát buchnem po dláte, niečo mi prasklo v hrudi, už ma brala záchranka. Praskla mi tepna, miecha zaliata krvou, z nej sa narobilo šestdesiat cýst. Epidurálny hematóm, lekári mi dali päť rokov života. Už nadžívam vyše štyri roky. Vyrezávam hríbiky, srdiečka, darčeky. Sochu som robil vyše troch mesiacov, dláto priviazané o ruku. Život mi ide ako spomalený film, ale ide - aj vďaka manželke Vlaste a mnohým priateľom z Liptovského Hrádku i zo Slovenska.“

Dalibor Novotný si sám, svojpomocne spravil bezbariérový vchod do malej liptovskohrádockej  Dalovej galérie naivného umenia  a do ateliéru - chránenej dielne. Výškový rozdiel dvoch schodíkov prekoná hravo – a je vo svojom svete rezbára – „insiťáka“.

••• ••• •••

Tu je viac fotografií a krátke video z Dalovej tvorby a z jeho života.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Trumpizmus. Politický smer, ktorým sa neriadi ani Donald Trump

Medzi republikánmi po týchto voľbách už neplatí konsenzus z Reaganovej éry, že strana by mala byť konzervatívna.

KOMENTÁRE

Štartuje nová éra Ameriky, Trump sa stáva prezidentom

Časť sveta sa bude s obavami prizerať, ako napĺňa volebný slogan.


Už ste čítali?