O kráčajúcej električke v Liptove

Autor: Martin Droppa | 15.10.2016 o 23:32 | Karma článku: 3,89 | Prečítané:  705x

Ľudia robia chyby, lebo sú omylní. Týka sa to aj blogeriek a blogerov. Niekedy sú to chyby veľmi hrubé - gramatické i štylistické, inokedy len drobné preklepy, svedčiace o nepozornosti autorky, autora. Ako som na tom ja? Posúďte.

Snažím sa, aby som žiadne chyby v textoch nerobil. To je prirodzené. Myslím si, že písomný prejav veľmi veľa vypovedá o človeku, o jeho kultúrnosti, vzťahu k rodnému jazyku a podobne, ale aj o tom, či je seriózne vzdelaný, sčítaný, akú má slovnú zásobu, ako sa vie vyjadrovať v rôznych spoločenských kruhoch a situáciách. Odborníci vedia podľa písomného prejavu odhaliť mnohé povahové a psychologické danosti človeka. Súhlasím aj s okrídleným slovenským príslovím  Vtáka poznáš po perí, človeka po reči.  Ako ľudia rozprávajú, takí zvyčajne sú - povahou alebo v iných prejavoch. Od ľudí, rozprávajúcich vulgárne a hrubo často bez dôvodov, či už na verejnosti alebo doma, neočakávam, že sa budú slušne a distingvovane správať ako na verejnosti, tak aj v súkromí. Od ľudí, rozprávajúcich prehnane "ľúbivo," úslužne a vtieravo, nečakám, že budú skutočne dobrí, dobrosrdeční a príjemní v každej situácii. Za "diplomatickými rečami" sa totiž často skrýva pretvárka a falošnosť, číhajúca zrada. Sú ľudia, ktorí rozprávajú jednoducho, občas aj hrubšie - nuž tak, ako im "huba narástla." Priznám sa, že s takými ľuďmi si celkom dobre rozumiem a nemám problém "dorozumieť sa s nimi." Často si všetko povieme "z mosta do prosta" a je to vybavené. Pochopiteľne, nie vždy a všade sa dá a smie takto rozprávať, to je jasné. S prezidentom alebo s významne spoločensky postaveným človekom  sa predsa nebudeme rozprávať ako s kamarátom z lesa, od koní, s ktorými sťahuje drevo.

Moja práca novinára a reportéra ma za dlhé roky doviedla medzi rôznych ľudí a do rôznych situácií. Doslova. Jeden deň som sa rozprával s riaditeľom veľkej firmy, o deň neskôr s robotníkmi na stavbe diaľnice, potom zas s xenofóbnym adolescentom alebo s poslancom národnej rady, nato s biednymi ľuďmi z osady a potom s kňazom alebo s utečencom... To je na práci novinára, reportéra, podľa mňa to najzaujímavejšie: zmeny prostredí, stále iní ľudia, iné príbehy a napokon aj iné zážitky. Musím povedať, že človeka to veľmi obohacuje. Obohacuje to jeho vnútorný svet, často (vlastne vždy) vyvádza zo stereotypných názorov. Človek sa pri tom neustále vzdeláva a v neposlednom rade je aj obohatený poznávaním verbálnych prejavov rôznych ľudí. Každý rozpráva inak, ináč sa vyjadruje - a mnohé z toho človeka zaujme a svojím spôsobom aj poučí.

Rozprávať sa s niekým - to je síce pekné, ale je to len malá, maličká časť práce novinára. To podstatné je napísať článok, reportáž. Pretaviť to, čo počul a zaznamenal, do písaného textu. Nebýva to ľahké (z rôznych dôvodov - ale o nich teraz písať nechcem). Zatiaľ čo rozprávať akosi prirodzene vieme všetci, s písaním je to už horšie. Poznám ľudí - sú vysokoškolsky vzdelaní, výreční, doslova nabití myšlienkami, sú aj výborní v ústnom prejave, ale napísať nedokážu doslova ani tri holé vety za sebou. Poznám ľudí, ktorí sa takmer denne prekonávajú, aby niečo napísali, a najväčší strach majú z toho, že by museli napísať nejaký "sloh" - napríklad hlásenie z dlhej služobnej cesty, nedajboh nejaký projekt, referát, prednášku a podobne. Dokonca viem aj o takých, ktorí dokážu ako-tak napísať nejaký status na sociálnu sieť, ale aj to je všetko a akoby "nad ich sily." Tým všetkým písanie jednoducho nejde, nech robia čo robia. Možno majú na písanie nejaký "blok," možno si myslia, že nemajú talent, možno sú presvedčení, že im písanie nejde a nikdy ani nepôjde. To všetko môže byť pravda. Je zrejmé, že na písanie, dobré písanie (o profesionálnom nevraviac), človek potrebuje nevyhnutnú dávku predpokladov a talentu. Okrem toho aj stálu prax a neprestajný cvik. S písaním je to ako s telom - ak človek len posedáva a poliháva, svalstvo mu rýchlo ochabne. Ak človek nepíše, alebo len veľmi málo, odvykne si vyjadrovať sa písomnou formou, ustrnie kdesi v minulosti, ostane uzavretý v mnohých klišé a floskulách. Je to podobné ako s čítaním. Ten, kto nečíta, nenaberá slovnú zásobu, nenachádza nové zdroje pre svoje vyjadrovanie sa - či už v hovore alebo v písaní.

Ako vravím, snažím sa písať bez chýb. Napriek tomu spravím  perklep  alebo nedoklepnem nejaké  písmnk.  To sa stáva. Takéto chyby potom opravujem pri korektúre textu. Horšie je to s "chybami," na ktoré ma upozornia moje čitateľky, moji čitatelia v diskusiách. V článku Hola hej, hor sa na Kriváň! som spravil hrúbku!  Bez mihnutia oka som napíal "lyšajníkmi." Hanba veľká ma obliala, keď ma na to v diskusii upozornila čitateľka s nickom  Majka-turistka.  Chybu som ihneď v texte opravil - "lišajníkmi" je správne. Myslím si, že do smrti si pravopis tohto slova zapamätám. Podobne sa mi to kedysi stalo so slovom "vadí," ktoré som napísal v ktorejsi reportáži pre .týždeň a kolegyňa Evka Čobejová ma upozornila, že je to čechizmus a správne sa po slovensky píše a vraví "prekáža."  Človek sa učí aj na vlastných chybách.

V diskusii pod článkom Môj pohľad na Zuzanu Smatanovú sa čitateľka s nickom  niellka  pýta, ako sa správne píše: "v Liptove" alebo "na Liptove?" Odpoveď je jednoduchá - tak aj tak je správne. Spomínam si na koniec sedemdesiatych a začiatok osemdesiatych rokov, keď som prispieval do vtedajších okresných novín Liptov (dnes MY Liptovské noviny). Vtedy sme bez výnimky písali "v Liptove." Podobne tomu bolo aj v druhej polovici osemdesiatych rokov, keď som pracoval aj ako korektor v liptovskomikulášskych tlačiarňach. Stále sme písali "v Liptove." Zmena nastala postupne koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov, keď sa ako správny tvar začalo používať aj "na Liptove." Tak je to dodnes. Celkom nedávno vyšiel v MY Liptovské noviny článok, kde sa už v titulku píše v Liptove. Jeho autorom je Laco Hámor - starý a skúsený kolega novinár. Ten by chybu ťažko spravil.

V inej diskusii, pod článkom Milánske "foto-penne," diskutujúci s nickom  PPK  namieta, že električky nechodia, ale jazdia. Pochopiteľne - električky jazdia, podobne ako napríklad vlaky. Ale aj chodia. Je to tak správne. (Vlaky a električky a aj iné rôzne dopravné prostriedky dokonca premávajú - pritom vieme, že "mávať" môžeme napríklad zástavou, určite nie vlakom alebo autobusom, električkou.) Slovenčina je však veľmi flexibilný a pestrý jazyk, umožňujúci aj "nemožné." Ak nahliadneme do internetového Synonymického slovníka slovenčiny na sloveso "chodiť," nájdeme aj takýto jeho význam, citujem: "2. - chodiť: pohybovať sa, obyčajne na kolesách (o dopravných prostriedkoch); byť v činnosti /+/ premávať: po koľajniciach chodia, premávajú električky." Z pohľadu frazeológie je v tejto súvislosti zaujímavé aj niečo iné. Vymeňme teraz našu električku za vlak:  Vlak ide - ale do stanice prichádza (ako keby chodil). Vlak chodí len v pracovné dni. Vlak príde načas. A tak ďalej. Takže, vážený diskutujúci  PPK,  musíte uznať, že som sa nezmýlil.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

TV

Chcete cvičiť? Takto si zostavíte ten správny tréningový plán

Tréner Radovan Gergeľ radí, ako začať cvičiť.


Už ste čítali?