Politici nás klamú telom

Autor: Martin Droppa | 1.10.2016 o 23:32 | Karma článku: 5,21 | Prečítané:  688x

Predseda Národnej rady Slovenskej republiky a súčasne predseda Slovenskej národnej strany Andrej Danko je vraj naším najsympatickejším politikom - predsedom politickej strany na Slovensku. Druhý je Béla Bugár, tretí Robert Fico.

Vyplynulo to z prieskumu agentúry Focus, ktorý sa uskutočnil od 11. do 16. augusta 2016 na vzorke 1002 opýtaných vo veku nad 18 rokov. V podobnom prieskume, ktorý agentúra Focus uskutočnila od 31. januára do 7. februára 2016 na vzorke 1000 respondentov, za najdôveryhodnejšieho politika u nás považujeme prezidenta Andreja Kisku. V tomto článku sa ale prioritne nechcem zaoberať definíciami slov "(ne)sympatický" a "(ne)dôveryhodný." Považujme ich na chvíľu za rovnocenné, za "politicko-názorové synonymá." Chcem sa (spolu s vami - čitateľkami a čitateľmi) zaoberať odpoveďou na otázky: Kde sa v nás, v dospelých občanoch Slovenskej republiky, berú sympatie či antipatie k politikom? V čom pramení naša obľúbenosť alebo neobľúbenosť toho-ktorého politika, političky? Čo to vlastne znamená "dôverovať / nedôverovať" politikom, političkám? Ako je to vlastne možné, že náhle, z jedného volebného obdobia na druhé, dôverujeme nejakej političke či politikovi, dokonca sú nám sympatickí aj keď ich osobne vôbec nepoznáme a nikdy sme sa s nimi nestretli, nerozprávali (a ak - tak možno len na nejakom politickom mítingu)? A napokon - stoja nám naši politici a političky za to, aby sme im dôverovali a aby sme k nim prechovávali naše osobné sympatie?

Mne bol dlho sympatický Béla Bugár (to, že mi bol sympatický, ešte neznamenalo, že som mu ako politikovi dôveroval). Moje sympatie si získal slušnosťou (nikomu nenadával, nikoho neosočoval a pod.), serióznosťou a v neposlednom rade aj kultivovaným vystupovaním a jemným humorom - napríklad keď spamäti recitoval tradičnú slovenskú národno-buditeľskú poéziu. Boli to časy, keď som Bugára akosi prirodzene vnímal ako protipól k vtedajšiemu predsedovi SNS Jánovi Slotovi. Vediac, že nič nepokazím a že môj hlas nikde neprepadne, volil som Most - Híd. Vďaka preferenčným hlasom (preferenčný hlas som nedával Bugárovi - to nebolo potrebné) som vždy mal v parlamente aspoň troch "svojich" poslancov. Bol to regulérne získaný dobrý pocit z volieb. Obrat nastal pár týždňov pred ostatnými parlamentnými voľbami, keď k nám na Liptov osobne zavítal Béla Bugár s Luciou Žitňanskou v rámci "predvolebnej kortešačky." S Bugárom som sa vtedy osobne stretol prvýkrát. Ako to býva zvykom, na stretnutí sa rozprávalo o kadečom možnom aj nemožnom - veď bolo pred voľbami - a tiež sa všetko možné i nemožné nasľubovalo. Aj to, že  "s Ficom a Smerom nie."  Reč prišla aj na Slotu. Bugár sa sympaticky zasmial a prehlásil niečo v tom zmysle, že Janči je celkom dobrý chlap, len keby toľko nepopíjal. Vtedy sa mi prvýkrát v súvislosti s Bugárom rozsvietila v hlave síce nie červená, ale určite tmavoružová kontrolka. "Niečo" mi povedalo:   "Bacha na neho."  Už dávnejšie som vedel, že naši politici sú schopní na pôde parlamentu hádať sa do krvi, nadávať na seba, hádzať špinu, nevyberane brýzgať a aj sa pustiť do fyzických útokov - a to všetko verejne, pred kamerami, v priamych prenosoch, aby si vzápätí v zákulisí, v parlamentnom bufete, sadli jeden vedľa druhého a pripíjali si navzájom na zdravie ako keby sa nič nestalo. Bugár mi ale do tohto vzorca nepasoval. Prišli parlamentné voľby a s nimi obdobie, keď Most - Híd vstúpil do vlády so Smerom a so SNS a keď sa "môj sympaťák" Béla otvorene bratá s "mojím nesympaťákom" Antonom Dankom a veselo sa vedno smejú, sediac vedľa seba v predsedníckej lavici národnej rady. A ja náhle neviem "čo s tým" - s tou politickou zradou zo strany Bugára a politikov v strane Most - Híd, s tým zneužitím môjho volebného hlasu na to, aby Bugár a jeho strana spolupracovali (= kolaborovali) vo vláde s Robertom Ficom a jeho Smerom - SD. Tak to dnes vnímam: v rozčarovaní a v strate akýchsi naivných ilúzií o "sympatických a dôveryhodných" politikoch. Najhoršie na tom ale je poznanie, uvedomenie si skutočnosti, že dnes síce viem, koho by som v žiadnom prípade nevolil, "keby boli voľby budúcu sobotu," ale za nič na svete neviem, koho by som volil. Trpkosť môjho poznania a precitnutia je o to väčšia, že si viem veľmi ľahko spočítať, koľko rokov sa v slovenskej politike aj vďaka mojím hlasom drží Bugár. Veľa.

So všeľudovými prejavmi až nekritických hromadných sympatií, bezhraničnej dôvery a obdivu k politikovi som sa stretol v časoch, keď bol premiérom vlády Vladimír Mečiar. Kde sa objavil - teda medzi ľuďmi - vyvolala jeho prítomnosť až frenetické prejavy, dokonca sa stali aj také prípady, že niektorá z jeho obdivovateliek "v prvých radoch" pri jeho pohľade, úsmeve, jednoducho odpadla a museli ju kriesiť záchranári. Určite si spomínate na vtedy veľmi okrídlené slovné spojenie "babky demokratky." To boli tetky, ktoré tak fandili Mečiarovi a tak ho zbožňovali, že neváhali jeho oponentov napádať slovne aj fyzicky - napríklad dáždnikmi. Tradíciou bolo, že "babky demokratky" boli najviac akčné na povestných mítingoch Mečiara a jeho spolustraníkov z HZDS na bratislavských Pasienkoch. Ale aj tvrdým slovenským chlapom s päsťami pevnými od stískania sekier a poldecákov vlhli pri pohľade na živého Mečiara oči. Spomínam si na tie výjavy ako keby to bolo včera popoludní: Bola polovica septembra 1998 a Mečiar so suitou prišiel na horný Liptov poklepkávať po základných kameňoch výstavby diaľničných úsekov Hybe - Važec a Važec - Mengusovce. Husto pršalo. V tesnom okolí miesta, kde bola cez diaľnicu natiahnutá páska, ktorú mal Mečiar prestrihnúť, boli davy ľudí. Stovky hlavne žien všetkých vekových kategórií oddane stáli v priestore vyhradenom pre verejnosť - v ílovitom bahne okolo diaľničného staveniska. Na hlavu im lialo, nohy mali v blate, v rukách držali farebné pohľadnice s portrétom Mečiara od fotografa Tibora Huszára (možno si na ten portrét spomeniete - Mečiar sa na ňom milo usmieval spoza hrnčeka na mlieko či kakao). Všeľudové sympatie, dôveryhodnosť a viera v politika a "otca i vodcu národa Vladka Mečiara" by sa v tých časoch dali krájať všade tam, kde sa Mečiar pohol, a zdalo sa, že mu hviezda na politickom nebi bude žiariť nadosmrti. Kto si vtedy vedel čo i len predstaviť, že jedného dňa Mečiar politicky a neskôr aj spoločensky upadne do zabudnutia a až po dlhých rokoch sa "zjaví" na fotografiách ako organizátor súťaže Miss :-) ? Málokto.

Samostatnou kapitolou sú všeobecne známe a populárne osobnosti, ktoré vstúpili do politiky a dosť dlho sa v nej udržali, alebo sa držia aj dnes. Išlo či ide hlavne o herečky a hercov. Spomeňme Ladislava Chudíka, Milana Kňažka, Štefana Kvietika, Magdu Vášáryovú, aktuálne sa na politických tribúnach rád prezentuje Richard Stanke. Zdá sa, že verejnosť si často predstavuje, že práve herečky a herci môžu byť dobrými političkami a dobrými politikmi, pretože ako herečky a herci sú skvelí, výnimoční - či už ide o stvárnenie kladných alebo záporných úloh vo filme, v divadle. Herečkám a hercom radi dôverujeme - veď prečo nie? Dávnym "pravidlom" býva, že herečkám či hercom ako bežným ľuďom pripisujeme vlastnosti postáv, ktoré stvárňujú. Aktuálne o tom hovorí napríklad herečka Zuzana Mauréry v rozhovore pre SME:   "My, herci, sme už zvyknutí, že sa na nás naše postavy akosi nalepia a ľudia nás automaticky súdia a berú podľa nich, čomu sa neprestávam čudovať. Ale to je niečo, s čím herec musí rátať."  Myslím si, že práve v prípade herečiek a hercov v úlohách skutočných političiek a politikov je verejnosť veľmi náchylná k tomu, aby im vyjadrila svoje sympatie a aj dôveru či dôveryhodnosť. Je to jednoduché: ak herec hrá sympatickú kladnú postavu v seriáli, tak je určite sympaťák a dobrák aj v živote - a keďže je to tak, tak musí byť aj dobrý a sympatický politik. Herečky do toho ešte primiešajú osobný pôvab - a je to. Samozrejme - platí aj opačný model, keď si verejnosť stotožní herca s jeho postavou v negatívnom zmysle. Stalo sa to napríklad Kňažkovi, ktorý si v roku 1988 zahral esesáka Eichmanna v televíznej inscenácii Adolf Eichmann. Zaujímavé je, že sa to stalo presne tomu istému hercovi Kňažkovi, ktorý v Novembri 1989 žal úspechy, potlesk aj politickú dôveru a slávu na tribúnach ako predstaviteľ Verejnosti proti násiliu. Pamätná je jeho veta  "Občania, utvorte koridor!"

Dnes je u nás najsympatickejším predsedom politickej strany - politikom - Andrej Danko, a ja stále neviem prísť na to, kde a ako nazbieral v slovenskej verejnosti toľko sympatií. Vŕta mi to v hlave. Získal tie sympatie tým, že zakázal v parlamente chrúmať horalky a mať na sebe tričko?  Získal tie sympatie tým, že postavil do foyer národnej rady operených a ošablených strážcov ústavy a zástavy? Alebo ich získal tým, ako šarmantne, gentlemansky a decentne zamestnal svoju podpredsedkyňu Luciu Ďuriš Nicholsonovú deň po jej pôrode? Získal ich vari tým, že má deväť osobných automobilov a vozí sa na desiatom - služobnom? Neviem... Možno všetky tie naše sympatie získal celkom prozaicky - vďaka tomu, že je vždy pekne upravený, oholený, oblečený v dokonale padnúcom obleku s viazankou v súlade farieb i jemných vzorov a je aj navoňaný. Je jednoducho lepšie oblečený, upravený aj oholený a navoňaný ako Fico, a ešte lepšie ako Bugár. Iné vysvetlenie nenachádzam. Alebo - predsa by tu jedno bolo: Tí politici a tie političky nás jednoducho celé roky-rokúce len klamú telom a to, či k nim prechovávame nejaké sympatie, antipatie, dôveru - nedôveru, obľúbenosť alebo neobľúbenosť a podobne im je celkom ukradnuté.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

TV

Chcete cvičiť? Takto si zostavíte ten správny tréningový plán

Tréner Radovan Gergeľ radí, ako začať cvičiť.


Už ste čítali?