Cestovanie rýchlikmi z Bratislavy do Wroclawi trvá asi sedem hodín, z toho približne hodinu čakáte v Katowiciach na prípoj - rýchlik z Warszawy. Človek by si pomyslel, že uprostred noci ho vo vlakoch, navyše poľských, nič neprekvapí. Opak je pravdou. Poľské rýchliky sú pekné, čistučké ako zvonku, tak aj vo vnútri. Dobre - nech je to samozrejmosť. Čo ale pre našinca samozrejmosťou nie je, to sme ako v Katowiciach, tak aj vo Wroclawi zažili na staniciach. Videli sme, ako zamestnanci upratovacích služieb v noci vysokotlakovými vodnými čističmi - wapkami - precízne čistili nástupištia k vlakom aj priestory pred stanicami. Všetko bolo nielen mokré, ale hlavne krásne čisté a lesklé. Na bratislavskej hlavnej železničnej stanici o niečom takom asi ani nechyrujú alebo nesnívajú - preto sú stanica, peróny a okolie stanice také zadubené, plné zažratej špiny.
Osada Wroclaw na rieke Odra bola založená v rokoch 915 až 921 na jantárovej ceste a už v IX. storočí bola hradiskom slovanských Slezanov. Osadou, neskôr hanzovným mestom, sa valili dejiny - Wroclaw najskôr patrila pod české kráľovstvo, neskôr ležala na území Prusov, potom Nemcov a po II. svetovej vojne definitívne pripadla Poľsku. Dnes má mesto vyše 630 000 obyvateľov a je sídlom Dolnosliezskeho vojvodstva. Zaujímavá história mesta a jeho okolia je prítomná vo Wroclawi na každom kroku - samozrejme hlavne v historickom centre mesta, plnom kostolov s dominujúcou Katedrálou svätého Jána Krstiteľa z roku 1272 a s jedným z najväčších stredovekých námestí v Európe. Krásne historické budovy vôkol námestí sú zreštaurované, fasády sú vymaľované príjemnými pastelovými farbami, a tak sú veľmi fotogenické.
Ubytovanie vo Wroclawi sme zohnali prekvapujúco ľahko, dokonca len niekoľko sto metrov od historického centra mesta. Bývali sme v malom hotelíku Lothus, ktorého základné kamene pochádzajú zo stredoveku, keď na jeho mieste stál hostinec. Budova prešla rôznymi adaptáciami, ale vždy slúžila aj ako hostinec či hotel. Napríklad okolo roku 1900 sa volala Nemecký dom a slúžila takmer výhradne na ubytovávanie pocestných a hostí. Súčasný názov Lothus pripomína dnešného majiteľa hotela, ktorý je odniekadiaľ z Ázie. Tomu je prispôsobený aj interiér recepcie a reštaurácie: všade nájdete intarzie s japonskými alebo čínskymi motívmi, neveľké sochy, na stoloch ikebany. Keby neboli jedálne lístky napísané po poľsky, ani neviete, že ste v Poľsku. Typické je aj vybavenie dvojlôžkovej izby - dve postele, jeden stolík s jednou stoličkou, televízor a skriňa. Chladnička chýba, čo v horúcich dňoch nie je žiadna sláva.
Bol jeden z posledných júnových horúcich dní, keď sme sa len tak potulovali centrom mesta. Únava, premiešaná s hladom a s horúčavou, nás donútili oddýchnuť si a dať si neskorý obed. Sadli sme si na terasu jednej z reštaurácií na tienistej strane ktoréhosi wroclawského námestia. Ešte sme ani poriadne nesedeli, a už bola pri nás čašníčka s jedálnym lístkom v poľštine a s druhým v angličtine. Nepatrím medzi ľudí, ktorí pri návšteve reštaurácie v Taliansku bazírujú na bryndzových haluškách alebo vo Francúzsku prahnú za pizzou, prípadne v klasickej “českej hospodě" čakajú, že na jedálnom lístku budú "dary mora." Kde som, tam siaham po miestnych alebo národných gastronomických špecialitách. Inak tomu nebolo ani vo Wroclawi. Keď prišiel čas objednať si jedlo, spýtal som sa čašníčky, aké miestne špeciality nám ich kuchyňa ponúka. Jednoznačne odporučila "żur" - teda polievku żurek (čítaj žurek). Je to veľmi chutná a aj sýta kyslá polievka, ktorá sa varí zo žitného zákvasu a v ktorej nesmie chýbať špeciálna poľská biela klobáska (prípadne kúsky údeného mäsa) a rozštvrtené na tvrdo uvarené vajíčko. Receptov na żurek je v Poľsku "milión" - každá oblasť, každá dedinka, ale aj každá domácnosť má svoj recept, na ktorý nedá dopustiť. So żurkom je to v Poľsku asi tak, ako u nás s kapustnicou alebo s fazuľovou polievkou. Żurek, ktorý nám obsluha naservíovala spolu s tmavým chlebom, bol vynikajúci: kyslý akurát, hustý primerane, v porcii bolo bielych klobások požehnane a vajíčko bolo uvarené na tvrdo tak, aby sa žĺtok dal v polievke rovnomerne rozmiešať. Veľká porcia poľskej špeciality nás dobre zasýtila. Ako predjedlo k hlavnému chodu sme zvolili ďalšiu poľskú špecialitu - śledźe, teda slede, podávané s rôznymi omáčkami. Čašníčka doniesla každému veľký tanier a na ňom štyri filety zo sleďov, každý zaliaty inou omáčkou: pikantnou, smotanovou, bylinkovou a horčicovo-medovou. Bola to taká pochúťka, že som sa pevne rozhodol, že si ju dám aj na druhý deň - a aj sa tak stalo. Prišiel čas na hlavný chod - a opäť sme premýšľali, akú špecialitu ochutnáme. Študujúc jedálny lístok, padol nám pohľad na golonku. Niektorí z nás vôbec netušili, čo to tá golonka je, a preto sme sa spýtali čašníčky. Boli sme prekvapení, keď si dievčina so smiechom pobúchala po kolene a po boku - pretože golonka je koleno. V našom prípade išlo o veľký kus pečeného bravčového kolena. Lenže - lenže, nasýtení polievkou s chlebom a sleďmi v omáčkach opäť s chlebom, usúdili sme, že trištvrtekilovú porciu golonky nezvládneme, akokoľvek vynikajúco pokrm vyzeral. (Ako vyzeral - to sme videli celkom náhodou, pretože veľkú pečenú golonku, z ktorej trčali masívne kosti, doniesla obsluha k vedľajšiemu stolu.) A tak sme si objednali na váhu menšie porcie - chutné vyprážané rezne so zemiakmi a šalátom. Neskorý obed sme potom zapili výborným poľským pivom Żywiec.
Nasýtení a oddýchnutí sme vykročili smerom na Plac Wolności - teda na Námestie slobody, kde sa po zotmení, o 21. hodine, mal začať koncert Davida Gilmoura v rámci jeho aktuálneho turné s nátvom Rattle That Lock Tour 2015 / 2016. Gitarového a skladateľského geniálneho virtuóza vo Wroclawi sprevádzal okrem jeho skupiny aj veľký orchester pod taktovkou Zbigniewa Preisnera a famózny poľský klavírista Leszek Możdżier. Koncert, ktorý aj s krátkou prestávkou trval takmer tri hodiny, bol úžasný. Lístky naň boli vďaka internetovému predpredaju vypredané za niekoľko hodín. Vynikajúci a neopakovateľný umelecký zážitok si nenechalo ujsť vyše 26 000 návštevníkov nielen z Poľska, z Českej republiky a zo Slovenska, ale aj z Ruska, Nemecka, Francúzska a dokonca aj z Mexika a z niektorých krajín Južnej Ameriky. David Gilmour odohral niekoľko skladieb z jeho najnovšieho - v poradí štvrtého sólového albumu s názvom Rattle That Lock, ktorý vyšiel v polovici septembra 2015. A potom sa to začalo - na rad prišli osvedčené "staré" (ale nikdy nestarnúce!) hity z éry Pink Floyd: One Of These Days, Wish You Were Here, Money, Time, Shine On You Crazy Diamond, Run Like Hell, Comfortably Numb..., ale aj skladby z obdobia Pink Floyd bez Rogera Watersa a niektoré skladby z predchádzajúcich sólových albumov Davida Gilmoura. Zoznam skladieb, aj s možnosťou ich prehrania si, nájdete tu. Zvuk na koncerte bol vynikajúci, osvetlenie a svetelné efekty neopísateľné, nechýbala ani zadná projekcia filmov a videoklipov do okrúhleho plátna, lemovaného pohyblivými reflektormi, ktoré je pre koncerty Pink Floyd a Davida Gilmoura príznačnou aj neodmysliteľnou súčasťou. Koncert bol tak výborný a úchvatný, že sa ani nedá opísať. Napokon - veď ako opíšete hudbu, obraz, svetlá? Asi nijako. Keby len to. Ja osobne ako veľký fanúšik Pink Floyd už oddávna nepovažujem diela Pink Floyd a sólistov skupiny za púhu hudbu, ale radím ich do kategórie umenie, presnejšie komplementárne umenie, pretože albumy skupiny alebo jej sólistov predstavujú do seba zapadajúce a dopĺňajúce sa diela. Hudba a texty často tvoria konceptuálne umenie (napr. albumy The Dark Side Of The Moon, Animals, The Wall, The Division Bell a i.) a k nim sú rovnocenne ako doplnkové radené obaly albumov, vizualizácie propagačných materiálov a napokon aj scénické stvárnenie koncertov, prebohatých na svetelné aj trojrozmerné efekty, na spomínané projekcie či už v kruhovom plátne (Pink Floyd a David Gilmour), na pozadí scény (Roger Waters) alebo priamo na priečelí obrovskej steny (Roger Waters). Kto zažil, videl a počul aspoň jeden koncert Pink Floyd alebo sólistov skupiny, určite mi dá zapravdu.
Koncert sa skončil krátko pred polnocou a my sme sa pomaly poberali do hotela Lothus. Aké veľké bolo naše prekvapenie, keď sme zistili, že centrum mesta ešte žije a mnohé kaviarne či pivárne majú stále otvorené. Akoby aj nie - poľskí podnikatelia nezapreli v sebe obchodného ducha a vediac, že z koncertu potiahnu davy ľudí, oželeli jednu takmer celú noc a nechali otvorené. Nečudo, že sme v krásnych, novotou voňajúcich tričkách z koncertu zapadli na terasu najbližšieho podniku a dali sme si pár pív. Na hotel sme prišli ani nie dve hodiny pred svitaním. Jeden krásny dlhý wroclawský deň bol za nami a ďalšie pred nami.
Viac mojich fotografií - nielen z Francúzska či z Poľska - nájdete v mojej galérii na G+.