Ťažký osud, viera a tvorba umelca

Autor: Martin Droppa | 18.9.2016 o 22:22 | Karma článku: 4,68 | Prečítané:  248x

Vraví sa, že skutočné a hodnotné umenie vyviera zo smútku a z utrpenia umelca. Súhlasím. Ak si pripomenieme osudy a životy významných spisovateľov, maliarov, sochárov, hudobných skladateľov..., neraz v nich nájdeme veľa bolesti.

Koncom januára 2013 si malý okruh slovenskej kultúrnej a umeleckej verejnosti a pár desiatok priateľov a známych, predovšetkým zo stredného a horného Liptova, pripomenuli nedožité sté narodenie Martina Martinčeka. Začiatkom mája toho istého roku uplynulo deväť rokov od jeho smrti. Na pozadí osláv nedožitej stovky umelca a jedinečného, zásadného významu jeho života i diela, možno so silným akcentom smútku z hromadiaceho sa celospoločenského nezáujmu o hlbšie poznanie skutočných osobností slovenského kultúrneho a umeleckého života  konštatovať, že Slovensko nedokázalo využiť toto výročie v kontexte, ktorý by presiahol hranice krajiny. Prostredníctvom Martinčekovho diela by sme totiž ukázali cennosť jej pôvodných krás a tiež nezopakovateľné premeny krajiny i ľudí v nej za ostatných vyše päťdesiat rokov. A tak možno po-tvrdiť, že dnešný Martin Martinček akoby stále neprekročil hranice svojho rodného Liptova.

Kto teda bol Martin Martinček a prečo je hoden toho, aby sme sa s odstupom času viac a detailnejšie venovali jeho životu a dielu?

Martin Martinček (30. január 1913, Liptovský Svätý Peter – 2. máj 2004, Liptovský Mikuláš) patrí medzi najvýznamnejších slovenských umeleckých fotografov XX. storočia. Aurel Hrabušický, kurátor zbierok moderného a súčasného umenia v Slovenskej národnej galérii, špecializujúci sa na výtvarnú fotografiu, o Martinčekovi hovorí:„Fotograf, ktorý by tak ako on vynikajúco a kontinuálne zvládal abstraktnú umeleckú fotografiu a súčasne bol i výborným dokumentaristom už v slovenskej fotografii neexistuje.“ Hodnotiac umelecký register fotografa Hrabušický pripomína: „Desaťročia prinášal svedectvá o svojich schopnostiach, pričom jeho tvorivá dráha nebola dlhá. K intenzívnemu fotografovaniu sa dostal až  koncom päťdesiatych rokov a fotografovať prestal záverom rokov osemdesiatych. Za necelých tridsať rokov vytvoril dielo, ktoré kvalitatívne nekleslo a jeho hodnota je trváca i nenahraditeľná.“ Zaujímavé je, že Martinček nemal žiadne výtvarné ani iné umelecké vzdelanie, ktoré by ho bolo v tvorbe ovplyvnilo. Pravdou je, že jeho druhá manželka Ester Martinčeková – Šimerová, významná výtvarníčka, ho spočiatku určite ovplyvnila, upriamila na to, že fotografia môže byť aj prvkom abstraktného umeleckého vyjadrovania sa. „Predpokladám, že základnú výtvarnú a vizuálnu prípravu Martinček dostal od manželky, ale to, čo bolo v ňom, určite nemohla odokryť bez toho, aby on sám neobjevil v sebe talent, schopnosť vidieť, vnímať, a videné, pozorované, vnímané ako fotograf spracovať,“ uvažuje Hrabušický o Martinčekvej tvorbe, ktorá je podľa neho akýmsi ideovým pokračovaním diel napríklad Karola Plicku vo fotografickej či Martina Benku vo výtvarnej tvorbe. 

Napriek tomu, že sa Martinček narodil v hornom Liptove, detstvo prežil v Spišskej Starej Vsi a v Sabinove. Po maturite na reálnom gymnáziu v Prešove začal študovať právo na Univerzite Komenského v Bratislave. Štúdiá ukončil v roku 1937 doktorátom. Začal pracovať ako advokát, neskôr v súdnictve. Kruté zlomy v jeho osobnom i pracovnom živote nastali na sklonku druhej svetovej vojny a necelé tri roky po nej. Prvou životnou ranou bola náhla strata milovanej manželky Eriky, synčekov Petra Ľudevíta (1939) a Iľju Bohuslava (1941) i šesťesiatročného otca Petra. Gustáv Martinček, bratranec Martina Martinčeka, po rokoch o tragédii zo 6. februára roku 1945 hovorí:„Keď východným Slovenskom prešiel front, chcel sa s rodinou dostať domov, do Sabinova, na oslobodené územie. Zohnal si vojenské auto, naložil naň príbuzných, vydali sa na cestu. Prišli k rozvodnenej Toryse, k strhnutému mostu. S vodičom sa chcel presvedčiť ako možno prejsť rieku. Vystúpili, a auto, napriek tomu, že bolo zabrzdené, dalo sa na zamrznutej pôde do pohybu. Zrútilo sa do ľadovej vody. Všetci v ňom zahynuli.“ Musela to byť hrozná chvíľa – vidieť zblízka záhubu najblžších, nemôcť zareagovať, pomôcť. Pán Gustáv vraví, že na dlhé týždne po tragédii Martinčeka, v okamihu opustila vôľa žiť. Práve na pozadí tejto tragédie po desiatkach rokov odhaľujeme Martinčekov celoživotný, úprimný a aktívny vzťah k Bohu, jeho silnú vieru a silu viery. 

V júli a v auguste 1945 Martin Martinček prebýva v Novom Smokovci, kde píše rozsahom neveľkú, asi šesťdesiatstranovú knižočku, nazvanú Svojej žene a deťom. Vyšla v októbri 1945 a autor v pretrvávajúcom silnom emotívnom rozpoložení sa na jej prebale a v tiráži podpisuje ako Dr. Martin Erik Martinček. V úcte a spomienke na zahynuvšiu manželku v tom období používa druhé meno Erik aj na jednoduchých vizitkách. 

Práve túto knižku možno vnímať ako prvé a na desaťročia jediné otvorené svedectvo vzťahu autora k Bohu a o vnútornej komunikácii s Ním. Svedčí o tom i motto knižky: Neb silnější jest milování, jako smrt. (Pieseň piesní 8, 6.). Prvú časť knižky tvorí lyrický text, spomienkové vyznanie lásky autora manželke, ktoré je presiaknuté slovami o vlastnej márnosti, smútku, pochybnostiach i strate vôle, síl k žitiu. Z textov v knižke je evidentné, že Martinček (ktorý v tom čase ešte umelecky nefotografoval) trpel výčitkami svedomia, depresiami, hlbokým žiaľom a psychickou nemohúcnosťou. Zaujímavé je, že v tých mesiacoch síce prepadol ťažkomyseľnosti, ale nie k alkoholu, k márnivému životu. Zvolil cestu "vypísania sa" zo žiaľov a smútkov. Tu je niekoľko ukážok z knižočky:

„Ach, aká smutná a divná vec je môj život / stará zabudnutá zvonica, / do ktorej neprídeš viac pohnúť srdcom zvona / studeného, puknutého / zhodeného na zem nemilosrdným rozkazom Božím.“

(...)

„Som zdegenerovaný na lotra bez pokánia, / na vtáka bez krídel, na oblak bez neba, / na prehnitý konár, nehodný pahreby, / na slepú uličku čo vedie do múra.“

(...)

„Zlo sveta stratilo gloriolu strachu. / Zo strašnej smrti stala sa priateľka, / s ňou porozprávať sa dnes nie mi je už ťažko. / Často ju nahováram: ‚Ľahnem si na kiyptu,(*) / a príď si po mňa, budem Ti veľmi vďačný. / Dopraj mi stretnúť sa so ženou a deťmi. / Dovoľ mi otcovu pravicu pobozkať, / pohľadiť ich všetkých do teplého kruhu, / sadnúť si a tešiť sa z najhorúcejších citov. / Dosiaľ sa len smeje... Snáď príkaz nedostala, / vari Boh dopriava mi času k milosti. / Sveta sa nebojím, smrti sa nebojím. / Som sám a seba stratiť bolo by vykúpenie.“

(...)  

„Och, bolesť srdca, rozumu a nervov, / čo drásaš ma jak rozpáleným nožom, / rozbíjaš spomienky surovo v črepiny sĺz, / v bezmocný, strašný plač. Len umrieť sa mi žiada, / stretnúť sa s Vami, vyobjímať všetkých, / povedať Vám, že žiť bez Vás je hrôza. / Však kresťan som a na vzkriesenie čakám... / V tej pustej hmle kríž z hrubých brván stojí / a na ňom Kristus. Prázdnota je vôkol. / Krvavá cesta vedie ma k nohám Jeho / a sám som s Ním: ‚Odpusť mi viny moje! / Och, prosím, odpusť, nech mám aspoň nádej, / že sa raz stretnem s nimi vo večnosti.”

(...)     

„Aká strašná bolesť z nevedomosti a z minulosti: / Mal som Vás a Vy ste mali mňa. / A jediná, posledná nádej silnej viery: / Budem s Vami a Vy budete so mnou.“

Druhú polovicu knižky tvorí autorov beletrizpvaný životopis, podrobná spomienka na zoznámenie sa s budúcou manželkou v roku 1936, na spoločné zážitky i svadobné chvíle v tretí júlový deň roku 1937 v evanjelickom chráme. V tejto časti textu sa Martinček nevyhýba priamemu upozorneniu na svoju príslušnosť k evanjelickej obci, i na to, že jeho manželka Erika, súc katolíčkou, ukázala mu „na vlastnom príklade hlbokú lásku k Bohu, dobre mi známu z výchovy domácej,“ ale aj to, že ona vždy „rešpektovala vysoko naše evanjelictvo a rada šla so mnou do nášho kostola.“ Krátky záver knižky, doplnenej početnými rodinnými fotografiami detí i manželky od autora, je venovaná spomienke na otca Petra, pochádzajúceho „z prísne evanjelickej, slovenskej rodiny.“

Po oslobodení Košíc v roku 1945 sa Martinček ako právnik podieľal na organizovaní vtedajšieho Povereníctva spravodlivosti a Povereníctva financií, od roku 1946 bol prezidiálnym šéfom Úradu predsedníctva Slovenskej národnej rady. V roku 1947 sa oženil druhý raz – s akademickou maliarkou Ester Šimerovou (23. január 1909, Bratislava 7. august 2005, Liptovský Mikuláš).

Druhý krutý zlom v Martinčekovom živote je spojený s rozsiahlou politickou a spoločenskou zmenou začiatkom roku 1948. Ešte pred Víťazným februárom, 25. februára 1948, bol zatknutý a uväznený, neskôr ako „buržoázny nacionalista“ v rámci Acie B vysťahovaný s manželkou z Bratislavy, spoločensky a pracovne degradovaný, násilne odsunutý z verejného života. Pridelený bol za robotníka k bagru v tehelni v Liptovskej Ondrašovej, neskôr musel pracovať na slepačej farme. Trvalo takmer desať rokov, dokým sa mu podarilo vymaniť sa z nútenej spoločenskej izolácie. V roku 1957 sa už ako umelecký fotograf stáva členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov a ostáva vo voľnom povolaní. Až do smrti s manželkou Ester žil v Liptovskom Mikuláši, kde sa koncom päťdesiatych rokov angažoval pri zakladaní  Literárnohistorického múzea Janka Kráľa, ktorého bol do roku 1961 riaditeľom. V roku 1964 vydáva fotografický debut – knihu Nezbadaný svet, v ktorej série čiernobielych fotografií dopĺňajú verše Laca Novomeského. Jeho neskoršie fotografické publikácie – Ľudia v horách (1969), Kolíska (1972) a Báseň o Kriváni (1988) popri výraznom fotografickom obsahu rovnocenne spoluautorsky dopĺňajú verše Milana Rúfusa.        

Aký bol v tých rokoch Martinčekov duchovný život? V časoch nástupu normalizácie rokov sedemdesiatych a v rokoch osemdesiatych, keď otvorené hlásenie sa k viere prostredníctvom umeleckej tvorby nebolo vítané ani žiadané; naopak – neraz bolo ostentatívne potierané? Pavel Plachtinský od októbra 1956 do augusta 1957, v časoch, keď Martinček ešte nekráčal po cestách profesionálneho fotografa, pôsobil v evanjelickom chráme v Liptovskom Mikuláši ako kaplán. „Moje skúsenosti s Martinčekom v tých mesiacoch neboli dlhé ani trvanlivé, len ako nám to okolnosti života dovolili,“ spomínal už penzionovaný pán farár na stretnutia s Martinčekom: „V jeho živote sa začínala ďalšia etapa, a to, čo bolo za ním, bolo ťažkou skúsenosťou. Žiadalo sa mu zložiť čo ťažilo, začať etapu nového života s novými nádejami a očakávaniami. Veľa stratil,  zdalo sa, že viac sa už stratiť nedalo. Stratil rodinu i spoločnosť, a tá nová, v ktorej sa ocitol, viac brala ako dávala. Dalo sa v takejto situácii začínať niečo nové? Dalo, pretože  v jeho duši bola ukrytá výzbroj viery, akoby čakajúca na to, čo tento človek ešte môže dokázať.  Bolo v ňo ukryté presvedčenie, že nie je sám, že v jeho blízkosti je Pán môjho života, Ruka, ktorú cítim, Sila, ktorá prevyšuje  moju vôľu. Toto poznanie tu bolo, ale v novej etape života sa naplno ukázalo. Domnievam sa, že takto vystrojený človek sa nemôže stratiť. Sila zhora je silnejšia ako to, čo  dobiedza, hlodá zdola. Tieto moje dojmy odvodzujem zo stretnutí s pánom doktorom i s jeho pani Ester.  To, čo prežil, dalo sa zistiť aj bez toho, aby o tom hovoril, pretože kríž človeka poznačí, aj ten osobný, aj ten Kristov. Snažil sa spolu s apoštolom Pavlom zabudnúť na to, čo bolo, a hľadieť na to, čo je vpredu, čo ho čaká. Výzbroj kríža je tu pomocou na zdolanie toho, čo bolo a čo malo prísť. Viera, spojená s kresťanskou nádejou, mu pomáhala. Tá, pretože je vierou kresťanskou, nesklame a neoklame. Oboje – viera aj nádej – boli mu pripravené, pretože za to už dávno predtým zaplatil. Tak sa mu hľadanie stalo ľahším a on v sebe objavil to, o čom možno ani netušil. Od paragrafov prešiel k umeniu a zistil, že čítať možno nielen cez písmená, ale aj cez  drevo, vodu, lány polí, lúk, cez prírodu, slnko. V tom, čo Boh stvoril, ale aj čo človek vytvoril, bol Martinčekov nový svet, ktorý on objavil, spájal v sebe a cez fotografie ukazoval. To, čo ako fotograf ukázal, možno nazvať aj ako ukázanie daru viery.“

Pavel Plachtinský sa s odstupom desaťročí domnieva, že Martinčekovi v novej životnej situácii prirodzene neostalo iné, len uplatňovať svoje presvedčenie a vieru v Boha aj praktickým postojom, teda pravidelnými návštevami evanjelického chrámu v Liptovskom Mikuláši, kde nechýbal ani v jedno nedeľné dopoludnie. „Božie slovo, to najmocnejšie slovo, aké poznáme, v takej duši, aká bola Martinčekova, chýbať nesmelo,“ zdôrazňuje, „ono doplnilo to, čo stratil a nahradilo  stratené.“  Súčasne dodáva, že Martinček mu bol v jeho začiatkoch cenným radcom, čo s vďakou i pokorou prijímal: „Stávalo sa neraz, že po službách Božích ma pozýval domov, na dlhé rozhovory. S pani Ester sme viedli diskusie výhradne o umení, s pánom Martinom bol rozhovor naplnený jeho reflexiami a pripomienkami k mojim kázňam. Nebola to kritika, naopak, boli to múdre a láskavé rady do života. Dodnes mám oboch pred očami, pretože stretnúť takýchto ľudí bolo pre mňa skôr výsadou, než šťastím či náhodou. Ak máme hovoriť o Martinčekovej fotografickej tvorbe, treba zdôrazniť, že vedieť čítať z bežných vecí a rozumieť im nie je dané každému. Nad tým všetkým je v jeho chápaní a živote vykúpenie ako dar a poslanie ako výzva. Myslím si, že Martinčekovi sa podarilo realizovať oboje. Toto zistenie ma prekvapuje doteraz.“ 

V prvej polovici deväťdesiatych rokov, teda v období, keď už Martinček nefotografoval, chodieval do Liptovského Mikuláša vypomáhať pri bohoslužbách Vladimír Pavlík, evanjelický farár zo Závažnej Poruby: „S Martinčekom som sa zoznámil v čase, keď zbor v Liptovskom Mikuláši prežíval ťažké časy v súvise s kauzou Devečkovci. V jednu nedeľu, po službách Božích, ma Martinček pristavil a prejavil záujem stretnúť sa a pohovoriť si nielen o situácii v mikulášskom zbore, ale aj o veciach našej cirkvi vôbec. Naše stretnuia sa teda dotýkali situácie v cirkvi a v spoločnosti. Spomínam si na neho ako na človeka, ktorý prejavoval živý záujem o tieto veci a často mi pripomínal a svojím spôsobom prostredníctvom mňa odkazoval našim kňazom, aby naše kázne boli adresnejšie a poukazovali  na nešváry v spoločnosti a v cirkvi. Nešlo mu o politizovanie, od toho bol ďaleko. Videl som, že ako úprimne veriaci človek chcel byť hrdý na svoju cirkev i na ľudí v nej žijúcich. Jeho viera nebola vierou intelektuála, ako to vtedy prichádzalo do módy, ale bola to hlboká a úprimná viera v Boha. Z toho napokon pramenila aj jeho starosť o dianie v cirkvi. Pokiaľ viem, nebolo veľa ľudí v Mikuláši, s ktorými by bol hovoril o Bohu, viere, cirkvi – v týchto veciach si chránil súkromie, aj keď svojou pravidelnou účasťou na službách Božích dával jasne najavo kam patrí. Strenuia s ním ma veľmi obohacovali. Priznám sa, bol som poctený tým, že som mohol byť spoločníkom v rozhovoroch s ním. Bolo mi cťou byť jeho priateľom.“      

Autor tohto článku sa s Martinom Martinčekom a jeho pani Ester spoznal prostredníctvom svojho otca už v sedemdesiatych rokoch. Ako začínajúci fotograf, kráčajúci z tmavej komory (ktorá bola v suteréne bývalého kina Tatra v Liptovskom Mikuláši) s čerstvými fotografiami, uloženými v kartónovom obale, som sa neraz s Maestrom Martinčekom stretol v meste. “Tak ukážte, pán kolega, čo to máte?” pristavil ma fotograf. Ukázal som mu fotografie a on ich jednu po druhej zhodnotil. Nespomínam si na to, žeby niektorú z fotografií negatívne skritizoval. Vždy povedal “…toto sa mi celkom páči, ale…” a nasledovali jeho drobné pripomienky, napríklad: “Keď niekoho fotografujete, pán kolega, dbajte, aby mu netrčal telegrafný stĺp z hlavy a drôty z uší.” Všetci fotografi, amatéri z nášho fotokrúžku, sme pre neho boli kolegovia. Keď som neskôr pracoval v týždenníku Liptov (ktorý vychádzal v stredu) a napísal som o Martinčekovi nejakú správu alebo krátku recenziu (o jeho výstave, o novej knihe a podobne), vždy mi hneď v stredu ráno zatelefonoval a úprimne sa poďakoval: “Zastavte sa, pán kolega, u mňa,” pripomenul. Tak som sa zastavil na návštevu, pani Ester som doniesol kyticu jej obľúbených červených ruží a ostali sme v dlhom rozhovore o umení a fotografii. Martin Martinček mi neraz daroval niektorú zo svojich nových kníh - samozrejme aj s venovaním. Často mi v redakcii nechal aspoň odkaz s poďakovaním. Bol to človek “starých dobrých mravov,” ktorý sa napríklad veľmi slušne a elegantne obliekal - dokonca aj fotografovať chodieval často v dobre padnúcom tvídovom obleku.

Ucelené fotografické dielo Martina Martinčeka sa uzavrelo knihou Báseň o Kriváni v roku 1988. V jeho dielach – knihách, ktoré vychádzali v opakovaných vydaniach do roku 1990, nehľadajme prvoplánové odkazy na osobný, vnútorný, duchovný život tohto skvelého fotografa a výnimočného človeka. Svoju vieru v Boha a vzťah k cirkvi Martinček nepovažoval za potrebné „jednoducho zobrazovať.“ Skôr dokázal originálne odhaľovať a dokumentovať Božie dielo okolo nás: v prírode, v ľuďoch ukotvených v nej, v zanikajúcich, strácajúcich sa javoch každodennosti. V roku 1995 vychádza Martinčekova kniha Ako sa krúti svet, publikácia, na ktorej v úzkej spolupráci s Mariánom Pauerom osobne participuje nielen fotografiami, ale aj krátkymi príbehmi. Práve v nej nachádzame i fotografie, ktoré rýdzo dokumentujú číry kresťanský život prostých vidieckych ľudí: stareny i chlapcov modliacich sa v kostoloch, ženičky bieliace kaplnku, detail rúk stareny zvierajúcej ruženec, sedliakov kľačiacich v blate pred kňazom, výjavy z dedinských pohrebov i polodetail dávneho cintorína s práchnivejúcimi drevenými krížmi, zaplavenými vlasmi suchej, uľahnutej trávy. „Pán Boh mi nedal oči preto, aby som chodil slepý,“ upozorňuje Martinček v jednom zo svojich krátkych textov v knihe. 

Ak sa teda s odstupom času sústredíme na Martinčekove fotografie, na jeho dielo, poznajúc pritom jeho osobnú životnú mučivú trýzeň aj jeho intímnu a neochvejne silnú vieru v Boha, v ktorej (a z ktorej) žil, musíme si uvedomiť, že Martinček východisko z ťažkých životných situácií hľadal a nachádzal práve vo viere, sprevádzajúcej ho celým osobným i umeleckým životom. Pretože v situáciách osobnej tragédie a na hraniciach spoločenskej existencie, v akých sa Martinček začiatkom rokov 1945 a 1948 ocitol, nebol v tých časoch, bohužiaľ, sám. V takýchto situáciách ľudia zvyčajne o vieru prichádzajú, alebo ju získavajú. Martin Martinček ako keby ju nanovo našiel a ona ho posilnila nielen v tvorbe, ale predovšetkým v sile žitia.

_____

(*) kryptu (?)

 P. S.: Verte - neverte, ale náhoda určite existuje. Keď som v sobotu 17. a v nedeľu 18. septembra 2016 pracoval na tomto dosť náročnom a rozsiahlom texte, celkom náhodou a nič netušiac som sa po jeho dopísaní dozvedel, že v piatok 16. septembra 2016 v Liptovskom Petre v strede obce slávnostne odhalili pamätník Martinovi Martinčekovi. Stalo sa tak v rámci osláv 730. výročia prvej písomnej zmienky o obci. Zamrzelo ma, že ani ja, ani nikto z mojich známych sme o oslavách a o odhalení pamätníka nič nevedeli. Nikomu neprišla ani pozvánka, ani e-mail. O oslavách a o pamätníku dokonca nie je ani zmienka na obecnej webstránke. Je to všetko smutné a len to potvrdzuje moje slová zo začiatku tohto článku o tom, ako si v podstate nevieme vážiť skutočné osobnosti v našich dejinách, nevieme ich pred domovom a svetom spropagovať a v podstate si nedovidíme ďalej ako po ohradu košiara nezáujmu a nevšímavosti, v ktorom väčšina z nás dobrovoľne žije, prežúvajúc pažiť ľahostajnosti.  

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

TV

Chcete cvičiť? Takto si zostavíte ten správny tréningový plán

Tréner Radovan Gergeľ radí, ako začať cvičiť.


Už ste čítali?